Známkové územia a teritoriálna filatelia:
Známkové územia - Hopeh (Chihli) a Shantung za vlády maršala Čang Cuo-lina

Príspevok z oblasti známkových území zameraný na jednu emisiu poštových známok vydanú v roku 1928 pre použitie v čínskych provinciách Č´li (Chihli) a Šantung (Shantung).

Po smrti cisárovnej vdovy Cch´-si (Cixi) nastúpil dňa 2. decembra 1908 na trón posledný čínsky cisár Sűan Tchung (Hsuan-tung), vtedy ešte len dvojročný. Hoci tomu ešte nerozumel, zdedil krajinu zdevastovanú prehratými vojnami s Japonskom a európskymi veľmocami, viacerými ľudovými povstaniami a revolúciami. V októbri roku 1911 vypukla vo Wu-čchangu v strednej Číne ďalšia, takzvaná Sinchajská revolúcia, ktorá viedla k jeho abdikácii 12.februára 1912. Čchingská monarchia padla, v Pekingu bola vytvorená dočasná republiková vláda a podľa dohody s revolucionármi na juhu, bol generál Jűan Š´-kchaj (Yuan Shikai) ustanovený ako dočasný prezident.

V nasledujúcich rokoch síce formálne existovala ústredná republikánska vláda, ale moc v jednotlivých provinciách držali v rukách miestni militaristi, ktorí si rozdelili Čínu na sféry vplyvu. Na severovýchode v Mandžusku sa dostal k moci maršal Čang Cuo-lin (Chang Tso-lin, Zhang Zuolin), neskôr prezývaný „Starý maršal“ alebo „Mukdenský tiger“. Ako vrchný veliteľ fengtienskej kliky postupne ovládol rozsiahle územia v provinciách Fengtien (v roku 1929 premenovanú na Liaoning), Chejlungtiang (Heilungkiang), Kirin, Šantung a Č´li (Chihli), v roku 1928 premenovanú na Chepei (Hopeh, Hebei).

Mapa časti severovýchodnej Číny z roku 1922.

Čang Cuo-lin sa narodil chudobným rodičom v roku 1875 v Haichengu na juhu provincie Fengtien. V mladosti sa mu dostalo len minimálneho vzdelania, neskôr vstúpil do cisárskej armády. V rusko-japonskej vojne v rokoch 1904-1905 ho japonská armáda najala aj s jeho mužmi ako žoldnierov. Na konci vlády Čchingskej dynastie sa mu ich podarilo sformovať ako pluk pravidelnej čínskej armády, strážiacej hranice Mandžuska. V priebehu Sinchajskej revolúcie bol vymenovaný za viceministra armádnych záležitostí.

Keď bol Jűan Š´-kchaj zvolený za prezidenta, Čang mu vyjadril svoju vernosť a priateľstvo. V marci 1916 bol prezidentom vymenovaný za správcu vojenských záležitostí vo Fengtiene. Po prezidentovej smrti v júni 1916, nová centrálna vláda vymenovala Čanga za vojenského aj civilného guvernéra Fengtienu, čo bol základ jeho budúcich úspechov. V roku 1918 mal pod kontrolou takmer celé Mandžusko, okrem malých oblastí držaných japonským impériom. Jeho armáda sa v roku 1922 skladala približne zo 100 000 mužov, zahrňovala zbrane prebrané z prvej svetovej vojny, námorné jednotky, vojenské letectvo a zbrojársky priemysel.

Fotografie maršala Čang Cuo-lina.

Aj keď Mandžusko formálne zostalo súčasťou Čínskej republiky, stalo sa viacmenej nezávislým územím izolovaným od Číny a chráneným fengtienskou armádou. V nasledujúcich rokoch viackrát napadlo a postupne ovládlo susedné provincie. V auguste 1925 fengtienská armáda ovládala štyri veľké provincie, ktoré obklopuje Veľký čínsky múr - Č´li (ale bez hlavného mesta Peking), Šantung, Ťiangsu (Jiangsu) a Anhui (Anhwei).

Mapy jednotlivých provincií zobrazujúce vývoj vlád militaristov. Okrovou farbou označené provincie vpravo hore patrili pod vplyv maršala Čang Cuo-lina.

V júni 1926 sa Čang Cuo-linovi podarilo obsadiť Peking. O rok neskôr sa vyhlásil za veľkého maršala Čínskej republiky a viedol čínsku medzinárodne uznávanú vládu. Ale nacionalistická armáda vedená Čankajškom (Chiang Kai-shek) napadla jeho vojská a v máji 1928 musela fengtienská armáda ustúpiť k Pekingu. Navyše Japonsko vyvíjalo tlak na Čanga, aby opustil Peking a vrátil sa do Mandžuska. Na zdôraznenie toho presunulo vojenské posily do Tientsinu. Urobil tak 3. júna a nasledujúce ráno dorazil do predmestia Mukdenu (teraz Shenyang), kde japonské komando pod velením plukovníka Kōmota Daisaku nastražilo pod mostom tridsať vriec trhaviny, ktoré vyhodili jeho obrnený vlak do povetria. Potom na mieste činu pohodili mŕtve telá dvoch Číňanov, ktorým do vreciek dali dokumenty nacionalistickej armády. Plukovník o motívoch tohto atentátu neskôr vypovedal pred vojenským tribunálom: „Všetkých projaponských vojenských predstaviteľov sme mali úplne pod kontrolou. Podporovali sme ich, kým sme ich potrebovali. Keď pre nás prestali byť užitoční, likvidovali sme ich.“

Fotografie zničeného železničného vozňa a mosta.

Na jeho miesto nastúpil po smrti jeho najstarší syn Čang Sűe-liang (Chang Hsuch-liang, Zhang Xueliang), prezývaný „mladý maršal“, na ktorého Japonci tiež plánovali atentát.

Melbournský denník The Argus 12. septembra 1928 napísal: Čínska občianska vojna. Kolaps zvyškov armády Č´li a Šantungu je neodvratný. Rýchlo ustupujú pred nacionalistami a očakáva sa ich totálny rozpad. Chang Chung-chang, šantungský vojenský guvernér, ktorý sa odmietol vzdať južanom a ktorého vlajka naďalej vlaje nad Tsingtaom pod japonskou ochranou, vytiahne posledný možný dolár od obchodníkov z provincie Šantung; predpokladá sa, že sa chystá na útek. Chang Hsuch-liang, syn zosnulého Chang Cuo-lina a súčasný mandžuský vládca, podniká kroky, aby zabránil ustupujúcim šantungským jednotkám vstúpiť do Mandžuska. Rebeli sa tak ocitli pod dvojitou paľbou. Nebezpečenstvo pre britské obyvateľstvo v ťažobnej oblasti Kai-lin sa nepovažuje za závažné, napriek tomu boli vydané príkazy na evakuáciu Britov. Nacionalisti vydali príkaz na zatknutie Chang Chung-changa.

Ale teraz k filatelii. Pre poštové použitie v provinciách Č´li a Šantung boli vo vládnej tlačiarni v Pekingu 1. marca 1928 vydané štyri výplatné známky s podobizňou maršala Čang Cuo-lina.

Tieto známky boli v ten istý deň 1. marca 1928 pretlačené štyrmi znakmi pre použitie v provinciách Chejlungtiang a Kirin.

A neskôr 21. mája 1928 boli pretlačené štyrmi znakmi pre použitie v provincii Sinťiang (Sinkiang).

Príklady použitia známok v rôznych mestách:

Peking

Tientsin

Chefoo

Moukden

Tsinan

Tsingtao

Harbin

Hailar

Kirin

Urumči

List poslaný 4. júna 1928 z Tientsinu do Šanghaja v deň maršalovho atentátu.

Hoci bol Čang spojencom Japonska, je iróniou, že to boli práve Japonci, ktorí ho nechali odstrániť.
Vo vojne never nikomu.

Použitá literatúra a iné zdroje

• Nataša Silná, Jaroslav Škvařil: Čína od včerajška k dnešku, Smena, Bratislava, 1988.
• Pchu-i Aisin Gioro: Byl jsem posledním císařem čínským, Panorama, Praha, 1990.
• Kolektív: Kronika 20. storočia.
• Wikipedia.org.