 |
|
Contribution dedicated to the day and commemorative "horseracing" postmarks from the Czechoslovak territory in the period 1946 - 1992. |
Príspevok je rozdelený do dvoch častí:
- Príležitostné poštové pečiatky Veľká Chuchle
- Príležitostné poštové pečiatky Veľká pardubická steeplechase
Príležitostné poštové pečiatky Veľká Chuchle
V obmedzenej miere sa konské dostihy vo Veľkej Chuchli konali aj počas nemeckej okupácie. Na sklonku vojny počas pražského povstania 5. až 8. mája 1945 aj na závodisku sa bojovalo. Nemci pri ústupe zapálili vlak plný munície a od výbuchov sa zapálili aj staré maštale, v ktorých bola časť koní. Napriek hrdinskej snahe ošetrovateľov, jazdcov a trénerov viacero koní neprežilo Tieto udalosti sa filatelistický dajú dokumentovať len nepriamo poštovými známkami (Pof. 433-4) a príležitostnými pečiatkami k 1. Výročiu májového povstania. Už 22. 7. 1945 sa konal dostihový míting a v programe bolo aj Československé derby, ktoré sledovalo desaťtisíc divákov. Konské dostihy stále patrili medzi najpopulárnejšie športy v Československu. Filatelisti sa dočkali prvých dvoch povojnových príležitostných pečiatok z Veľkej Chuchle až v roku 1956. Ako prvá bola používaná príležitostná pečiatka k „Medzinárodnému dostihovému mítingu“. Filiálka (priehradka) poštového úradu Veľká Chuchle pracovala pravdepodobne v tribúne, ale zatiaľ sa mi to nepodarilo overiť. Domicil príležitostnej pečiatky je VEĽKÁ CHUCHLE, dátum pečiatky je 2.IX.1956 a text MEDZINÁRODNÝ MEETING PRAHA. V katalógu „Československá příležitostná a propagační razítka 1919-1969“ autor Václav Nebeský 1. zošit str. 43 poradové číslo pečiatky 16 je nesprávne uvedený dátum 23.X.1956.
O tri týždne bol na závodisku mobilný poštový úrad (autopošta), ktorý používal príležitostnú pečiatku z domicilom VEĽKÁ CHUCHLE AUTOPOŚTA, dátum je 23.IX.1956 a text VEĹKÁ CENA PRAHY. Tieto dve pečiatky sú jedinými príležitostnými pečiatkami dokumentujúcimi toto dostihové závodisko a rovinové dostihy v období 1945-1992.
Príležitostné poštové pečiatky Veľká pardubická steeplechase
Drvivú väčšinu príležitostných poštových pečiatok na námet dostihový šport aj po druhej svetovej vojne tvoria pečiatky Veľkej pardubickej Steeplechase, používané nepretržite od roku 1946 do roku 1961. (Pokiaľ sa nebude jednať o citácie, budem v ďalšom texte používať skratku V.P.) Na pečiatkach tohto obdobia sa striedajú tri základné domicily Pardubice 1 (1946, 1950, 1951, 1952, 1955), PARDUBICE/AUTOPOŚTA (1947, 1957) a PARDUBICE/ ZÁVODIŠTĚ (1948, 1949, 1954, 1956 až 1961). Hoci len dve pečiatky majú v domicile prídavok AUTOPOŠTA, na dostihovom závodisku v Pardubiciach pošta (pravdepodobne väčšinou) pracovala v rôzne upravených motorových vozidlách. Pri pátraní ohľadne umiestnenia pošty, resp. miesto používania príležitostných pečiatok počas V.P. som zaznamenal aj názory, že počas niektorých ročníkov V.P. bola pošta zriadená v tribúne a dokonca je možné, že pečiatka bola používaná len na hlavnej pošte.
Prvá povojnová dostihová príležitostná pečiatka sa používala k 57. V.P. Domicil príležitostnej pečiatky je PARDUBICE 1 z dátumom 22.X. 1946. Súčasť pečiatky je erb mesta Pardubice a text VEĽKÁ PARDUBICKÁ STEEPLE CHASE. Erb, hoci ho tvorí obraz polovice koňa, nesúvisí z dostihmi. Podľa erbových povestí po dlhom a márnom obliehaní mesta Milána v roku 1158 istý pán Ješek z Pardubíc spolu z ďalšími českými pánmi v noci vnikol nepozorovane do obliehaného mesta. Pri úteku z mesta padajúca brána preťala jeho koňa na polovicu, ktorú zachránil. Za tento hrdinský čin dostal polovicu koňa (bieleho) do erbu. Táto povesť je zobrazená na západnom priečelí Zelenej brány (podľa návrhu Mikuláša Aleša). Vtedy nikto netušil, že o sedem storočí neskôr kone rozhodujúcim podielom prispejú k rozvoji mesta Pardubice, ktoré sa budú hrdiť prívlastkom „dostihové mesto“. Mestský erb akoby to potvrdzoval a evokuje najznámejšie a najťažšie prekážkové dostihy na európskom kontinente Veľkú pardubickú steeplechase. Motív erbu mesta Pardubice bol použitý v inej výtvarnej podobe na príležitostných pečiatkach k V.P. aj v rokoch 1948 a 1954.
Prvý povojnový ročník V.P. (celkove 57.) sledovalo 60 000 divákov a dostihový míting sa stal najväčšou športovou akciou roka v Československu. K spoločenskému honoru prispela delegácia z Francúzka (francúzsky jazdci sa zúčastnili rámcových dostihov), ktorá spoločne z vládnou delegáciou na čele z arm. gen. Ludvíkom Svobodom, sledovala dostihy. Delegácia z Francúzka aj z jazdcami príslušníkmi slávnej jazdeckej školy Cadre Noir zavítala do Pardubíc aj o rok neskôr. Bol vytvorený nový rekord v návštevnosti 70 000 divákov. Hlavné dostihy Veľkú Pardubickú vyhral francúzsky kôň Rayon de Lune z jazdcom kpt. M. Nuret. Jazdeckú školu Cadre Noir je možné dokumentovať filatelistickým materiálom (viď. obrázok). Množstvo filatelistického materiálu a aj poštových známok existuje aj k osobe arm. gen, Ludvíka Svobodu, neskoršieho prezidenta.
Československá pošta na základe úspechu príležitostnej pečiatky o rok neskôr na 58. ročník V.P. vyslala mobilný poštový úrad, ktorý používal dve príležitostné pečiatky, ktoré sa líšili rozlišovacími znamienkami (písmenami) a, b. Domicil pečiatok bol PARDUBICE –AUTOPOŠTA a dátum 12.X.1947. V obraze pečiatok je jazdec na koni v skoku nad prekážkou. Ide o umeleckú fikciu, ktorá skôr pripomína parkúrovú prekážku múr a len veľmi vzdialene prekážku kamenný múr, ktorá sa nachádza v polovici kurzu V.P., ale tá je vysoká len 1 m. Túto skutočnosť si pravdepodobne uvedomil alebo bol na ňu upozornený autor príležitostnej pečiatky (ten istý?) k V.P. v roku 1953, keď bol použitý identický zväčšený obraz jazdca na koni, ale je zobrazená len vrchná časť prekážky. V roku 1953 na 64. V.P. bola vládna delegácia prvý raz od roku 1920 na čele z prezidentom Antonínm Zápotockým, ktorého osoba je filatelisticky dobre dokumentovateľná. Napriek tomu už po zmene politických pomerov v roku 1948 niektorí predstavitelia novej politickej moci aj z vládnych kruhov považovali konské dostihy za buržoázny prežitok z dôb minulých. V. P. bola ohrozená, aj kvôli neďalekému letisku a reálne hrozilo jej zrušenie. K prelomu došlo v roku 1954 na kongrese v Berlíne. Hlavnú zásluhu na záchrane V.P. má maršal Semjon Michajovič Buďonnyj, ktorý povedal historické slová: Nie, Veľkú Pardubickú nebudete rušiť! Tým umlčal všetkých neprajníkov dostihov a dal podnet k dohode medzi dostihovými organizáciami socialistického bloku o medzinárodnej spolupráci, ktorá stanovila, že v rámci V.P. sa každoročne bude konať medzinárodný dostihový míting.
Prvý dvojdenný (dve nedele za sebou) medzinárodný prekážkový míting v rámci Veľkej Pardubickej (konala sa na záver) sa konal v roku 1955 a posledný v roku 1964. Táto skutočnosť sa preniesla aj do textu príležitostných pečiatok prvý raz v roku 1955 a od roku 1957 až 1961 vo všetkých pečiatkach je text DOSTIHOVÝ MEETING – VEĽKÁ PARDUBICKÁ. V rokoch 1955 (16,X.1955), 1957 (13.X.1957) a 1960 (9.X.1960) boli používané príležitostné pečiatky aj prvý dostihový deň. Návštevnosť prvého dňa bola oveľa nižšia ako druhého a tieto tri pečiatky sú najvzácnejšie medzi príležitostnými pečiatkami k V.P. a zatiaľ som ich v origináli nezaznamenal.
V roku 1961 sa skončila éra každoročnej príležitostnej pečiatky k V.P. a na ďalšiu príležitostnú pečiatku si filatelisti museli počkať až do roku 1970. Pečiatka má domicil PARDUBICE , dátum 11.10.1970 a text 80. ROČNÍK VELKÉ PARDUBICKÉ.
V roku 1990 sa konal 100. ročník Veľkej Pardubickej. Nechýbala ani pečiatka ani dve poštové známky vydané Čs. poštou v predstihu už 7. 9. 1990 v nominálnych hodnotách 50 h a 4 Kčs. Pečiatka má atypický tvar a jej autorom bol akademický maliar Radomíř Kolář (aj autor poštových známok). Domicil pečiatky je PARDUBICE 2, dátum 14.10.1990, text: 100. VEĽKÁ PARUBICKÁ a obraz jazdca na koni vo vrchnej fáze skoku. V areáli závodiska za tribúnami v trhovom mestečku bol mobilný poštový úrad v upravenom automobile Avia (skriňová verzia). Na známky a opečiatkovanie sa tvorili dlhé viac ako polhodinové rady. Väčšinou si dávali opečiatkovať obyčajné korešpondenčné lístky a pohľadnice z nalepenou 50 h známkou, ktoré si vzali zo sebou. Skutočne poštou prepravených zásielok bol len zlomok. Doporučene bolo a do zahraničia bolo podaných len málo zásielok. Vzhľadom na dlhú dobu nepretržitého pečiatkovania (odhad 5-6 hodín) sa pracovníčky striedali a často museli dopĺňať pečiatkovaciu farbu v poduške. Hlavne prvé pečiatky po doliatí farby bol „rozpité“ a po dlhšom pečiatkovaní naopak bledé, ale drvivá väčšina pečiatok bola relatívne kvalitná.
V zozname neuvádzam pečiatky na obálkach prvého dňa nakoľko príležitostnými poštovými pečiatkami nie sú. Nie sú dostupné pre používateľov poštových služieb pri dotyčných príležitostiach. Pojednávanie o čs. poštových ceninách a s nimi súvisiacimi produktmi pošty na námet dostihový a jazdecký šport bude predmetom samostatného článku.
Kontakt na autora článku: Igor Banás
