Signovaný grafický list Rudolfa Cigánika - 100. výročie úmrtia Franza Kafku

Mimoriadna ponuka autorského vlastnoručne signovaného grafického listu akademického maliara Rudolfa Cigánika pod názvom 100. výročie úmrtia Franza Kafku.

09. 09. 2024

Kompletná informácia

Známkové územia a teritoriálna filatelia:
Poštová história Nemeckej Povolžskej autonómnej SSR

Autor: Simon Horecký

Zdroj: www.postoveznamky.sk

Publikované: 01. 05. 2020 13:26

Článok z oblasti známkových území Ruska venovaný poštovej histórii Autonómnej sovietskej socialistickej republiky Povolžských Nemcov.

Je to už pár rokov čo som od nášho nebohého knihovníka a dobrého priateľa Hynka Motala dostal príručku poštovej histórie Povolžských Nemcov, vydanú našou spriatelenou organizáciou ArGe Russland z Nemecka. Táto príručka vo mne vzbudila veľký záujem dozvedieť sa viac o tejto u nás veľmi málo známej oblasti poštovej histórie ZSSR a prirodzene získať niekoľko exemplárov do zbierky, čo sa mi v priebehu rokov aj podarilo. A teraz po cca 5 rokoch som sa rozhodol pre čitateľov našich informácii napísať na túto tému článok.

Počiatky nemeckého osídlenia v Povolží sú priamo spojené s nástupom novej panovníčky na cársky trón. Katarína Veľká (1762- 1796), ktorá bola pôvodom Nemka sa rozhodla pozvať nemeckých osadníkov do Ruska, čim chcela pozdvihnúť sociálnu ako aj ekonomickú úroveň stále zaostalej ríše. V nasledujúcich 5 rokoch na jej výzvu reagovali desaťtisíce nových nemeckých osadníkov, z ktorých mnohí sa usadili v povodí rieky Volgy. Novi obyvatelia Ruska prichádzali doslova na holé pláne a museli všetko budovať doslova od piky, ale jednalo sa predovšetkým o remeselníkov, ktorí boli aj zruční stavitelia.

Pre nových usadlíkov čakali v novej vlasti aj výhody, ako odpustenie povinnej vojenskej služby a právo používať vlastný jazyk, ako aj náboženská sloboda. Nemecká komunita v Povolží sa v priebehu storočia rozrastala a na konci 19. storočia bolo už evidovaných okolo 1 800 000 Povolžských Nemcov ako boli oficiálne pomenovaní. Povolžskí Nemci zakladali nové osady, pre ktoré boli charakteristické nemecké názvy, ale usídľovali sa aj v ruských mestách ako napr. v Saratove, kde bola veľmi známa nemecká štvrť. Veľká časť povolžských Nemcov však v Rusku neostala a na začiatku 20. storočia odišli hľadať šťastie a nový život do USA, čo ale nebolo v tom čase v Rusku nič neobvyklé.

Po VOSR reagovala nová sovietska vláda v októbri 1918 dekrétom o zriadení Autonómnej oblasti Povolžských Nemcov, čim sa stala prvou národnostnou autonómnou entitou Sovietskeho Ruska. Štatút autonómnej oblasti bol vo februári 1924 povýšený na Autonómnu SSR v rámci RSFSR. Úradným jazykom v republike bola nemčina súbežne s ruštinou. Hlavným mestom ASSR sa stal Pokrovsk známy tiež ako Kosakenstadt, ktorý bol v roku 1931 premenovaný na Engels.

Podľa demografických záznamov žilo v nemeckej ASSR v roku 1939 niečo vyše 600 000 obyvateľov, z čoho Povolžskí Nemci tvorili 70%. Mnoho Povolžských Nemcov však žilo mimo ASSR, v susedných oblastiach, ako napr. v Saratovskej oblasti. Povolžskí Nemci boli vládnúcou stranou podporovaní v kariérnom raste a na riadiacich ako aj straníckych funkciách. Vláda v Moskve používala Nemeckú ASSR ako nástroj propagandy, na podporu komunistických strán v západnej Európe a takisto aj v ideologickej vojne proti nacizmu. Situácia sa však diametrálne zmenila po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom 22. 6. 1941.

Stalinovym dekrétom z augusta 1941 bola ASSR Povolžských Nemcov rozpustená a obyvateľstvo bolo kolektívne obvinené z protištátnej činnosti a deportované do Kazašskej SSR a na Sibír. Mnoho Povolžských Nemcov bolo takisto internovaných v gulagoch. Územie Nemeckej ASSR bolo prerozdelené medzi Saratovskú a Stalingradskú oblasť. Situácia Povolžských Nemcov sa zlepšila až po smrti Stalina v roku 1953. Ale plne rehabilitovaní boli až v roku 1964. K obnoveniu Povolžskej Nemeckej ASSR však už nikdy nedošlo a Povolžskí Nemci zostali vo svojich nových domovoch prevažne v Kazašskej SSR. Mnohým Povolžským Nemcom však vďaka zákonu o návrate prijatom v SRN v 80. rokoch bolo umožnené prijať nemecké štátne občianstvo a odisť do SRN.

Poštovú históriu Povolžských Nemcov môžeme rozdeliť na 4 častí:

1. do vzniku autonómnej oblasti

2. po vzniku autonómnej oblasti

3. po vzniku ASSR

4. po zániku ASSR

Po vzniku ASSR v roku 1924 boli zavedené nové bilingválne pečiatky v nemčine a ruštine, ktoré boli používané až do zániku ASSR v auguste 1941 ale aj neskôr. Po rozpustení ASSR boli nemecké názvy miest vylámané, ale pečiatky boli používané naďalej. Podrobnejšie informácie o poštovej histórii povolžských Nemcov ako aj katalóg známych pečiatok nájdete v spomenutej príručke poštovej histórie povolžských Nemcov od Michaela Lapuškina, ktorú máme aj v knižnici, ako aj v elektronickej knižnici sekcie.

Dokladom poštovej histórie povolžských Nemcov je nasledovných 7 celistvosti:

Č. 1: Dofrankovaná celina posielaná z mesta Jekaterinstadt (12. 11. 1909) v Samarskej gubernii do Berlína, do Deutsche Bank - na americké oddelenie. Jedná sa o priamy doklad emigrácie povolžských Nemcov do USA na začiatku 20. storočia.

Č. 2: Obyčajný medzinárodný list posielaný z osady Lesnoi Karamiš (13. 4. 1922) do nemeckého Hannoveru cez Moskvu, o čom svedči modré tranzitné razítko Moskva expedicija na zadnej strane. List je celkovo vyplatený známkami v nominálnej hodnote 8 000 rubľov, ale tarifa pre obyčajný list do zahraničia v tomto období (5. obdobie inflácie) bol až 30 000 rubľov. List bol preto v Nemecku zaťažený doplatným vo výške 96 mariek, o čom svedči poznámka na prednej strane celistvosti ako aj doplatná pečiatka T. V akom pomere bol doplatok z rubľov prepočítaný na marky si netrúfam povedať, pretože v samotnom Nemecku v tom čase prebiehala hyperinflácia, preto sa mi zdá doplatok 96 mariek prinajmenšom zvláštny.

Č. 3: Obyčajný spiatočný lístok posielaný z ruskej komerčnej banky v Moskve (10. 12. 1924), prijímateľovi v osade Golij Karamiš (2. 12. 1924) o obdržaní 10 USD zo zahraničia. Pravdepodobne od rodiny v USA. Na celistvosti už bolo použitá nová jednojazyčná ruská pečiatka Golij Karamiš Rep. Nem. Povolžia. List je opečiatkovaný dvomi týmito pečiatkami s rozličnými dátumami: 24. 12. 1924 a 11. 1. 1925. List bol teda pravdepodobne zabudnutý na pošte, ale do Moskvy sa podľa pečiatky vrátil 14. 1. 1925.

Č. 4: Obyčajný list posielaný z osady Golij Karamiš (29. 4. 1929) do mesta Loveland v USA v štáte Colorado. Na liste bola použitá nová bilingválna rusko-nemecká pečiatka: Голий Карамиш: Balzer.

Č. 5: Doporučený medzištátny list posielaný z Engelsu (10. 5. 1937) do švédskeho hlavného mesta Štokholmu. List bol opečiatkovaný bilingválnou rusko-nemeckou pečiatkou Энгельс-Engels, ako aj opatrený R-nálepkou určenou pre zahraničie s nemeckým názvom mesta.

Č. 6: Šatôčkový list poľnej pošty posielaný z Urbachu (31. 7. 1942) do Čkalova v severnom Kazachstane. List je opečiatkovaný ešte bilingválnou rusko-sovietskou pečiatkou, pričom nemecký názov mesta ešte nie je na pečiatke vylámaný ani po roku od rozpustenia ASSR. List je adresovaný pánovi Prickerovi, dá sa teda predpokladať, že sa jednalo o odsunutého Povolžského Nemca.

Č. 7: Obyčajná celina posielaná z Engelsu (26. 4. 1943) do Dzeržinska (3. 5. 1943). Z pôvodnej bilingválnej rusko-nemeckej pečiatky už bol vylámaný nemecký názov mesta ako aj skratka ASSR. Celina bola takisto cenzúrovaná, o čom svedčí cenzúrna pečiatka s číslom 46 v ľavom hornom rohu celiny.

Poštová história Povolžských Nemcov je stále pomerne málo prebádaná a objavujú sa v nej stále nové a nové objavy, ako v mnohých oblastiach ruskej/sovietskej filatelie, alebo poštovej histórie. Všetky celistvosti, ktoré v článku popisujem sa mi podarilo získať od zberateľov v Rusku. V tuzemských aukciách alebo burzách som sa so žiadnymi týmito dokladmi nikdy nestretol. Určite by ale bolo zaujímavé nájsť poštové doklady, ktoré by boli adresované do ČSR. Vzhľadom na politický aspekt osudu Povolžských Nemcov zaznamenala táto oblasť boom v zbieraní až po rozpade ZSSR. Niekoľko významných zberateľov tejto oblasti žije takisto v USA alebo v Izraeli. Takže sa dá povedať, že filatelia opäť prepojila celý svet.

Dnes sú Povolžskí Nemci, dá sa povedať, už mŕtvym národom podobne ako volynskí Česi alebo sudetskí Nemci. Ich prítomnosť v Povolží pripomína už len unikátna nemecká architektúra v miestach, v ktorých kedysi žili, alebo opustené osady. Napriek tomu som na internete našiel hneď niekoľko stránok, ktoré sa venujú histórii Povolžských Nemcov ako aj spolky, ktoré založili ich potomkovia prevažne žijúci v USA.

Dúfam, že som čitateľom našich informácii opäť ponúkol niečo zaujímavé, čo rozšírilo ich zberateľské obzory a dozvedeli sa nové informácie. Skúste prehľadať svoje zbierky či náhodou nenájdete celistvosti prípadne iné doklady, ktoré sa viažu k Povolžským Nemcom. Za roky zbierania som sa naučil dve pravidlá: nikdy neviete čo nájdete a kto hľadá ten aj nájde.