Slovenská, česká a československá známka:
Falošný Hlinka plný tajomstiev

Úvahy zväzového znalca nad nálezom celého tlačového listu neupotrebených známok falošného Hlinku.

Falzá Hlinkových známok Ks 1.- na škodu pošty jestvujú! Táto prekvapujúca zpráva bola potvrdená. Zistilo sa, že v auguste r. 1939 bolo niekoľko zásielok odoslaných z rôznych miest, frankovaných falošnými známkami Ks 1.- s obrazom A. Hlinku. Vzhľadom na úradné šetrenie nechceme predbežne uvádzať podrobnosti. Len toľko oznamujeme, že falzá sú zhotovené kníhtlačou, na silnom papieri bez priesvitky, s hladkým glejom. Papier je biely, zúbkovanie nesúhlasí s originálom. Portrét A. Hlinku je nejasný, niektoré partie sú odchylné ako u originálu (ucho). Farba je jasne červená, sliata, celok pôsobí rozmazaným dojmom. K veci sa v budúcom čísle vrátime.

Takto sa čitateľom na strane 184 prihovárala redakcia Slovenského filatelistu vo svojom 11. čísle z roku 1940. A svoj sľub nedodržala. K téme falošného korunového Hlinku sa nevrátila nielenže v budúcom čísle, nenapísala o ňom počas svojej 7-ročnej existencie vôbec nič. Prečo? Túto otázku som si kládol, keď sa istému zberateľovi z Kanady podarilo pred pár rokmi cez Ebay kúpiť v Marylande 125 neupotrebených kusov (čitateľov Burda-auction som o tom informoval v článku Na škodu pošty alebo zberateľov v decembri minulého roku [1]). A túto otázku si kladiem znova. Mám na to osobitný dôvod. Kým v prvom prípade som falošného Hlinku videl len na monitore počítača, zberateľ z Kanady mi poslal jeho sken, dnes je situácia iná, mám ho pred sebou a môžem si ho aj ohmatať (Obr. 1). Pred pár mesiacmi sa ho totiž podarilo vydražiť istému bratislavskému obchodníkovi, a to opäť cez Ebay.

Obr. 1.

Je to zvláštny pocit, keď držíte v rukách celý tlačový list neupotrebených známok, ktoré niekto vyrobil pred vyše 70 rokmi a vyše 65 rokov sa o ich existencii netušilo. Pred pár rokmi, teda predtým, než sa kanadskému zberateľovi podaril kúpou na internete tento husársky kúsok, sa o existencii neupotrebených exemplárov nevedelo. Dovtedy bolo známych len niekoľko upotrebených kusov na obálkach listov či zmytých z nich (Obr. 2).

Obr. 2.

Preto neupotrebený 50-blok obraciam v rukách s pietou, opatrne, a s obdivom k jeho osobnej histórii.

Falzifikát vo výbornej kondícii

Tlačový list pôsobí dojmom, akoby ho niekto vyrobil len pred pár dňami. Farba známok je svieža, okraje tlačových listov sú ostré, hárok nebol nikdy preložený, a tak známky v tlačovou liste nedržia pokope len silou vôle, ako to v podobných prípadoch občas býva, ale pevne. Tlačový list zrejme ležal desaťročia nepohnute na jednom mieste, nemanipulovalo sa s ním, nekoloval medzi zberateľmi a len čakal na svoju príležitosť.

Pohľad na zadnú stranu tlačového listu tento dojem potvrdzuje. Svieži žltobiely lep, rovnomerne nanesený na všetkých známkach vrátane okrajov, hovorí o profesionálnej výrobe. Najzaujímavejšie je však asi to, že obraz známky, najmä jeho kontúry, vidno v podobe vyvýšených miest aj na lepovej strane každého známkového poľa. To je neklamný dôkaz tlače z výšky, faktu, že známky boli vyrobené technikou, aká sa spomína v citovanej správe zo Slovenského filatelistu, teda kníhtlačou (Obr. 3). Túto skutočnosť zdôrazňujem preto, že všetky originálne Hlinkove známky boli vyrobené hĺbkotlačou.

Obr. 3.

Otočme si tlačový list a pozrime na jednu zvolenú známku pod lupou, ktorá zväčšuje minimálne desaťnásobne. A na susedné známkové pole si položme originálny exemplár. Porovnajme pod lupou ich vizáže, zamerajme pozornosť na portrét Hlinku. Na obrázku 4 je falošná známka, na obrázku 5 pravá.

Obr. 4.		Obr. 5.

Vidíte ten rozdiel?

Portrét na falošnej známke pozostáva z viac či menej zreteľných bodiek. A tie vidno aj v bielych plochách známky, v nápise, v dvojkríži i v bielom ovále okolo portrétu.(*) V portréte je prechod medzi tmavými a svetlými časťami pomerne ostrý, chýba tu jemné tieňovanie, preto niektoré detaily – napríklad oka či ucha – zanikajú. Portrét nemá hĺbku, pôsobí plošne, Keby tento portrét videl pod lupou Hlinka, asi by spokojný nebol.

Portrét na originálnej známke je iná káva. Má hĺbku, plastickosť, detaily, plynulejší prechod medzi svetlými a tmavými časťami, biele plochy okolo portrétu sú viac menej čisté, jednoducho, ide vďaka hĺbkotlači o dokonalejší prepis fotografickej predlohy na známku. Ak by sme si dokázali známku zväčšiť ešte viac, videli by sme, že tmavšie časti portrétu pozostávajú nie z bodiek ako u falošnej známky, ale z kosoštvorcov typických pre techniku hĺbkotlače.

Kto túto falošnú známku, ktorej nedokonalosť je pod lupou do očí bijúca, vyrobil? Napriek tomu, že Slovenský filatelista zverejňoval pri iných falzifikátoch často aj konkrétne mená ich tvorcov (po odsúdení súdom), v prípade falošného Hlinku zostal počas celého trvania Slovenského štátu hluchý a slepý. Vzhľadom na úradné šetrenie nechceme uvádzať podrobnosti, píše sa v citovanej správe zo Slovenského filatelistu 11/40. A správa sa končí prísľubom, že k veci sa v budúcom čísle vrátime. Takto formulovaný záver správy pôsobí dojmom, že redakcia naozaj podrobnosti mala, chcela ich zverejniť, ale niekto alebo niečo jej v tom zabránilo. Buď redakcia vyhodnotila podrobnosti ako také, ktoré by jej, redakcii, mohli ublížiť, alebo dostala z vyšších miest priamo zákaz informácie publikovať. A čo mohlo byť dôvodom zákazu?

Falzifikátor zo zahraničia?

Osobne si viem predstaviť, že keby za výrobou stála napríklad ríšska Viedeň, keby falzifikáty vznikli tam, zverejnenie takýchto informácií by mohlo byť pre časopis existujúci v totalitnom režime závislom práve od tejto ríše možno až sebevražedným aktom. K indícii, že falzifikáty mohli vzniknúť za hranicami Slovenska, vedie pôvod ich výskytu: neupotrebený korunový Hlinka bol prvý raz kúpený od internetového predajcu v USA, druhý raz od predajcu v Nemecku a aj tých spolu 10 kusov falošného 30-halierového Hlinku, ktorý pochádza z rovnakej dielne ako ten korunový a o ktorom bola reč v predchádzajúcom článku na stránkach Burda-auction, bolo dovezených z Viedne a z Francúzska. Ak by to bola pravda a išlo by o zahraničnú dielňu týchto falzifikátov, získali by sme aj odpoveď na otázku prečo. Preto, lebo biznis. Zrejme nepodarený biznis, lebo počet neupotrebených, teda nezrealizovaných kusov vysoko prevyšuje počet upotrebených.

Nezodpovedané, biele miesta v našej histórii, i filatelistickej, podnecujú úvahy a provokujú fantáziu. A to v našej uponáhľanej a povrchnej dobe vôbec nie je málo. Dnes za túto skvelú službu môžeme poďakovať Andrejovi Hlinkovi a jeho falzifikátorom.

Rozdiely medzi pravou známkou vydanou v roku 1939 a falzifikátom

Doskové chyby na falošnom Hlinkovi 1K

• ZP 1 - Biely ovál vľavo prerušený veľkou škvrnou.
• ZP 4 - V nápise SLOVENSKÁ na dvoch miestach O škvrny, chýba pravá nožička písmena A v slove KORUNA.
• ZP 6 - Škvrna medzi bradou a sánkou.
• ZP 8 - Jemná farebná šmuha medzi hlavou a písmenami PO (POŠTA).
• ZP 18 - Farebná škvrna v ovále pri pravom dvojkríži (rovnaká chyba je aj na ZP 141/1 originálnej známky).
• ZP 23 - Škvrna pred okom na koreni nosa.
• ZP 30 - Škvrna nad T (POŠTA).
• ZP 36 - Škvrna v strede krku.
• ZP 37 - Škvrny pred bradou a v ráme pred S (SLOVENSKÁ).
• ZP 42 - Škvrna v ráme nad SL (SLOVENSKÁ).
• ZP 46 - Škvrny v bielom ráme nad pravým dvojkrížom a medzi bradou a sánkou.

=======================

(*) Ak si pozorne pozrieme tlačový list ako celok, nemôžeme nevidieť, že známky v ľavej časti tlačového listu sú tmavšie ako v pravej časti. Lupa prezrádza dôvod – známky vľavo majú body či bodky v celom obraze, známky vpravo sú svetlejšie preto, lebo počet bodov je výrazne nižší. Čo túto inakosť spôsobilo? Pri pohľade na lepovú stranu vidíme, že obrysy známok, ich kontúry, sú pretlačené na lepovú stranu každého známkového poľa v rovnakej intenzite. To naznačuje, že rôznu svetlosť známok nespôsobil rôzny tlak ľavej a pravej časti tlačovej dosky pri tlači známok, ale plytšie (vľavo) či hlbšie (vpravo) vyleptanie obrazu známky na tlačovej doske. Zahrajme sa: pokúsme sa vyobrazenému upotrebenému exempláru falošnej Hlinkovej známky priradiť - podľa jej vizáže, pod lupou podľa množstva bodov – niektoré zo známkových polí, skúsme si tipnúť, z ktorého pochádza. Autor týchto riadkov by známke prisúdil niektoré zo ZP v ľavom krajovom zvislom stĺpci...

(**) V Slovenskom filatelistovi sa píše, že pri falzifikáte zúbkovanie nesúhlasí s originálom. Je to mylná informácia. Neupotrebené známky v tlačovom liste i poštou upotrebený exemplár, ktorý nad akúkoľvek pochybnosť pochádza z 50-kusového tlačového listu falošných známok, majú identické riadkové zúbkovanie 12 ½ totožné s originálnou perforáciou. Perforačné zariadenie, schopné vyprodukovať zúbkovanie s takýmto rozmerom, dokonca s rovnakou veľkosťou perforačných otvorov ako pri originálnej známke, však mali v tom čase viaceré tlačiarne na Slovensku, o zahraničí ani nehovoriac.

Referencie

[1] Synek, B.: Na škodu pošty alebo zberateľov?, www.burda-auction.com, 2012.