Pohľadnice:
Malá škola filokartie (7): Zbieranie pohľadníc v minulosti
7. pokračovanie seriálu článkov o zbieraní pohľadníc s názvom Malá škola filokartie od Alexandra Urminského - Zbieranie pohľadníc v minulosti.
4. Zbieranie pohľadníc v minulosti
Aby som neupadol do stereotypu, odbočím od poznávania delenia pohľadníc podľa viacerých kritérií a sústredím sa na samotné zbieranie pohľadníc, ktoré je poslaním filokartie. Môžem začať osvedčeným konštatovaním, že predmety alebo veci sa začnú zbierať vtedy, keď sa začnú vyrábať. Z teritoriálneho hľadiska prichádza aj k anomáliám. Napríklad v Československu sa telefóne karty začali zbierať skôr, ako sa začali používať! Ako to však bolo zo zbieraním pohľadníc?
Každá etapa či obdobie ľudskej spoločnosti má svoje osobitosti, ktoré ovplyvňujú ostatné sféry konania a myslenia. Pre názornosť použijem jednoduchú schému: Keď človek „sedel doma“, dokonale poznal svoje okolie, každý dom, ulicu, strom. Na dedinách aj skoro všetkých ľudí. Nič ho neprekvapilo, všetko bolo jasné, skoro nemenné, ba mohlo to pripadať aj fádne, obyčajné každodenné, čo nestojí za to, aby sa to zdokumentovalo, zachovalo pre budúcnosť.
Takto to vníma vždy väčšina a iba pár vnímavejších jednotlivcov registruje zmeny a zamýšľa sa nad nimi. V tom období, teda keď väčšina sedela doma, boli pre nich zaujímavé správy, informácie a obrázky z cudzieho, pre nich neznámeho sveta. Z ďalekého aj blízkeho, z okresného alebo župného mesta, z Prešporku, Žiliny či Košíc, alebo z Pešti, Viedne a Prahy. A čo tak z Ameriky, Kanady a Argentíny? A to sa týkalo aj pohľadníc. Odkladali sa hlavne tie z cudzích krajov a miest, s exotickou architektúrou, morské pobrežia lemované palmami, stáda slonov alebo černosi s prepichnutým nosom. Také pohľadnice sa „vystavovali“ za sklom „kredenca“ a opatrovali ako relikvia. „Čo tam po nejakých Topoľčanoch alebo Bojnej, veď to tam pozná každý!“ Boli medzi nimi však aj výnimky. Tí odkladali pohľadnice ako nostalgickú spomienku na rodný kraj, detstvo, známych a udalosti. Usporiadané v albume alebo iba tak v nejakej škatuli ich nechávali deťom, deti svojim deťom. Niekedy aj so slovným doprovodom, čo s pohľadnicami súvisel. „Naše“ pohľadnice sa ale zachovali aj inde, v cudzom svete, kam boli pôvodne posielané aby splnili poslanie krátkej textovej a obrazovej správy.
P. Socháň: Slovenské kroje – Na Gombáši v Liptove. |
Na príklade pohľadníc Piešťan možno dokumentovať, že najviac zachovaných, poštou poslaných pohľadníc z obdobia Uhorska, je z území dnešnej Českej republiky, Rakúska, Maďarska a Nemecka. Najmenej ich je z územia Slovenskej republiky. Každý zberateľ sa vo svojej zbierke môže presvedčiť o tom, kam boli pôvodne jeho pohľadnice zasielané.
Na Slovensku (na rozdiel napr. v Čechách a Morave) okrem pár zanietených jednotlivcov z radov šľachty (začiatkom 20. storočia mala knižnica Aponiovcov okolo 60 tisíc pohľadníc, ďalšie boli v kaštieľoch Beladice a Mojmírovce a na hrade Stará Ľubovňa), dedinskej a mestskej inteligencie, veľa skutočných zberateľov nebolo. A ešte zopár takých, pre ktorých mohli byť inšpiráciou pre vlastnú tvorbu či profesiu.
Hrad Stará Lubovňa: Poslední majitelia hradu Zamoyskovci (1883 – 1944), zanechali na hrade zbierkové predmety, väčšiu, bližšie nešpecifikovanú zbierku pohľadníc a iné národopisné predmety. |
To sú dôvody, prečo sa na Slovensku zachovalo tak málo klasických pohľadníc. A aj z toho mála je veľa poškodených zubom času a spôsobom adjustácie. Originálne albumy na pohľadnice sa na našom území používali pomerne zriedkavo, ale práve v nich sa zachovalo najviac nepoškodených pohľadníc. Veľa škody spôsobilo aj odlepovanie známok z pohľadníc „za každú cenu“.
P. Socháň, emisia Slovenské kroje: Dievča z Piešťan. |
V medzivojnovom a povojnovom období bola móda (alebo z núdze cnosť?) „vyrábať“ z pohľadníc záložky do knižiek. Najvhodnejšie na to boli okienkové pohľadnice. Robili sa škatuľky vo forme srdiečok na drobnú kozmetiku a tiež veľké šesťhranné košíky na šijacie potreby a podobné ručné práce. Takto „využívať“ pohľadnice sa dievčatá učili v škole na hodinách ručných prác. Na taký košík sa spotrebovalo skoro 30 pohľadníc. Keď sa poškodil, obdral, urobil sa nový. Aj to bola forma, alebo skôr dôvod na zbieranie pohľadníc. Na to sa ale požívali častejšie žánrové pohľadnice a nie také „vzácnosti“ ako mrakodrapy, prímorské oblasti, pohľadnice zo Zámoria a Orientu. Tie putovali za sklo alebo do škatule. Miestopis vlastného mesta, regiónu bol na Slovensku iba v začiatkoch. Skôr sa vyskytovali sakrálne témy, zátišia a herci, herečky.
Matica slovenská: Besedujúce ženy, foto K. Plicka. |
Aby som však bol spravodlivý voči tým, ktorí pohľadnice naozaj zbierali, spomenieme fotografa, vydavateľa a zberateľa Pavla Socháňa a Maticu slovenskú. Matica slovenská sa už dlhodobo a cieľavedome venuje zbieraniu pohľadníc týkajúcich sa Slovenska a Slovákov. Odkúpila niekoľko zbierok a spolupracovala s viacerými fotografmi a vydavateľmi pohľadníc (Socháň, Plicka). Delimitáciou Slovenskej národnej knižnice spod správy MS prešli zbierkové fondy pod SNK. V súčasnosti predstavujú viac ako 150 tisíc spracovaných pohľadníc a nešpecifikovaný počet nespracovaných. Najhodnotnejšou časťou zbierky sú slovacikálne geografické pohľadnice (takto je fond nazvaný). V študovni knižnice sú sprístupnené Súpisy slovenských geografických pohľadníc v 32 zväzkoch. Zbierkový fond sa systematický dopĺňa povinným výtlačkom (bohužiaľ mnohí súčasní vydavatelia to nerešpektujú, lebo o tom ani nevedia), kúpou, výmenou a darom a samozrejme z nespracovaných rezervných fondov. Podľa informácií zo SNK v ich zbierke ja najstaršia pohľadnica z roku 1890 (Budatín) a ďalšia z roku 1891 (kúpele Stará Ľubovňa).
Pavol Socháň (1862 – 1941) je označovaný za prvého slovenského zberateľa pohľadníc a jeho zbierka pozostávajúca z 50 tisíc pohľadníc sa v celku nezachovala. Menšie súbory predstavujúce niekoľko stoviek pohľadníc spravuje MS a Slovenské národné múzeum SNM. Jeho osobnosť a tvorba si zaslúžia samostatnú časť.
P. Socháň, Slovenské kroje: Na prievoze v Stankovanoch. |
O organizovanom zbieraní pohľadníc na Slovensku sa pravdepodobne nedá hovoriť, resp. zatiaľ nie sú o tom žiadne relevantné doklady. Odlišne to bolo v susedných krajinách. Pramene uvádzajú že 10. mája 1894 bol v Hamburgu založený Sammlerverein fuer illustriete Postkarten. Postupne vznikali kluby vo Weimare a v Lipsku. Následne sa objavujú aj filokartistické časopisy v Nemecku a v r. 1899 Francúzsku. Zaujímavé je, že v Uhorsku (v Budapešti) vychádzali na prelome 19. a 20 storočia tiež časopisy pre zberateľov pohľadníc, jeden z nich s názvom A képes Levelezólap (Obrázková pohľadnica). Je pravdepodobné, že sa dostal aj k záujemcom o pohľadnice z územia Slovenska (Bratislava, Košice a p.) V Čechách vyšlo prvé číslo Sběratele dopisnic 25. augusta 1899 a znamená to, začiatok organizovaného zbierania pohľadníc. Dokladom toho sú výstavy pohľadníc, ktorých v roku 1899 uskutočnili v Česku šesť a český zberatelia sa prezentovali aj na Všeslovanskej výstave pohľadníc, ktorá bola v tom roku v poľskom Krakove. O výstave pohľadníc a o organizovanom zberateľstve na Slovensku v tomto čase, ale ani v prvých desaťročiach 20. storočia, nemá autor MŠF informácie.
Viac informácií o zbieraní pohľadníc nájdete v odbornej sekcii Pohľadnice.
Kontakt na autora článku: Alexander Urminský
__________________________________________________ . _______________________________________________
Poznámka: Pôvodná verzia tohto článku bola napísaná pre časopis ZBERATEĽ. So súhlasom autora uverejnené na stránke www.postoveznamky.sk.
__________________________________________________ . _______________________________________________