Známkové územia a teritoriálna filatelia:
Známkové územia - Západný Irian

Príspevok z oblasti známkových území zameraný na poštovú službu v západnej časti ostrova Nová Guinea.

Nová Guinea (indonézsky Irian, v minulosti často Papua) má rozlohu 786 000 km2 a je druhý najväčší ostrov sveta, ležiaci v Melanézii neďaleko severného pobrežia Austrálie. V súčasnosti je politicky rozdelený medzi Indonéziou (provincie Západná Papua a Papua) v západnej časti a štátom Papua-Nová Guinea vo východnej časti.

Povrch ostrova pokrývajú tropické dažďové lesy. Obyvatelia sú Papuánci, ktorí hovoria množstvom papuánskych jazykov.

Mapa Novej Guinei z roku 1884.

Od 17. storočia bola oblasť súčasnej Indonézie pod holandskou kontrolou ako jej kolónia Holandská východná India. Holandskú nadvládu ukončila 2. svetová vojna, japonská invázia a jeho následná okupácia Indonézie, ktoré podnietili k aktivite predtým potlačované hnutia za nezávislosť. Dva dni po japonskej kapitulácii v auguste 1945 vyhlásil Sukarno, vplyvný nacionalistický líder, nezávislosť Indonézie a bol menovaný za jej prezidenta. Holandsko sa pokúsilo opätovne získať kontrolu nad Indonéziou, ale ozbrojený a diplomatický boj skončil v decembri 1949, keď Holandsko pod medzinárodným tlakom uznalo indonézsku nezávislosť.

Pod kontrolou si ponechalo západnú časť Novej Guinei a podniklo kroky na prípravu jej nezávislosti ako samostatnej krajiny s odôvodnením, že pôvodné obyvateľstvo predstavuje samostatnú etnickú skupinu výrazne odlišnú od indonézskeho obyvateľstva a preto by sa nemalo začleniť do Indonézie.

Mapa Holandskej Indie z roku 1922.

Prvé známky boli pre túto oblasť vydané 1. januára 1950, boli to výplatné známky s vyobrazením nominálnej hodnoty a s nápisom NIEUW GUINEA, vyššie hodnoty s vyobrazením kráľovnej Juliany.

List poslaný letecky 31. 7. 1950 z Hollandie do Zaandamu v Holandsku.

List poslaný letecky 31. 12. 1951 z Biaku do Amsterdamu v Holandsku, s kašetom BIAK k prvého letu KLM Amsterdam - Sydney.

List poslaný letecky 19. 3. 1952 z Hollandie do Kapského mesta v Južnej Afrike, vrátený späť do Hollandie až 18. 7. 1952, denná pečiatka VAN RIEBEEK / 28 III A52 a príležitostný kašet letiska Schipol 25. marca 52 k van Riebeekovmu letu Amsterdam - Kapské Mesto pri príležitosti 300. výročia vylodenia Jana van Riebeeka na južnom pobreží Afriky a založení Kapského Mesta.

List poslaný letecky 29. 7. 1952 zo Sorongu do IJmuidenu v Holandsku.

List poslaný letecky 1. 12. 1953 z Manokwari do Biaku, zaťažený doplatným 12 centov s použitím holandských doplatných známok.

Doporučený list poslaný 6. 10. 1954 z Hollandie do Santpoortu.

Začiatkom roku 1954 bol názov zmenený na NEDERLANDS NIEUW GUINEA. Prvé známky s novým názvom vyšli 15. januára 1954.

Celinová obálka (aerogram?) dofrankovaná známkami Holandskej Novej Guinei poslaná 10. 3. 1954 z Manokwari do 's Gravenhage (Haag) v Holandskuu.

Obálka prvého dňa (FDC) k príplatkovým známkam s červenou prítlačou v prospech Červeného kríža Holandskej Novej Guinei, dofrankovaná dvomi známkami bez prítlače, poslaná letecky 1. 11. 1955 z Hollandie do Haarlemu v Holandsku.

List poslaný letecky 18. 11. 1956 zo Seroei do Nijkerku v Holandsku.

List poslaný letecky 17. 5. 1957 z Teminaboean do Seroei.

List poslaný 1. 7. 1959 z Hollandie do Manokwari s kašetom prvého letu Hollandia - Lae 2. 7. 1959 leteckej spoločnosti De Kroonduif (dcéra holandskej KLM), ktorá bola národným prepravcom v Holandskej Novej Guinei v rokoch 1955 - 1963.

Adresný lístok (balíková sprievodka) k balíku poslaného letecky 17. 3. 1962 z Hollandie do Merauke.

Posledné známky boli vydané 17. septembra 1962, s príplatkom pre rôzne organizácie.

Obálka prvého dňa (FDC) poslaná v deň vydania 17. 9. 1962 z Hollandie do Bilthovenu v Holandsku.

Obálka s pečiatkou Biak 30. 9. 1962 - pečiatky z ochoty v posledný deň platnosti známok Holandskej Novej Guinei.

Už od svojho vzniku sa Indonézia snažila o kontrolu nad západnou časťou Novej Guinei na základe toho, že toto územie patrilo k Holandskej východnej Indii a že nová Indonézska republika je legitímnym nástupcom bývalej holandskej kolónie. Počas prvej fázy sporu (1950-54) pokračovala Indonézia v bilaterálnych rokovaniach s Holandskom, v druhej fáze (1954-58) sa pokúsila získať podporu pre svoje územné nároky na Valnom zhromaždení OSN a v tretej fáze (1960-62) uplatňovala Indonézia politiku konfrontácie proti Holandsku, ktorá kombinovala diplomatický, politický a ekonomický tlak s obmedzenou vojenskou silou. Posledná fáza zahŕňala aj plánovanú vojenskú inváziu. Indonézania si zabezpečili politickú a vojenskú podporu zo strany Sovietskeho zväzu, čo spôsobilo, že USA malo obavy z pretvorenia Indonézie na ďalšiu komunistickú krajinu.

Spojené štáty zasiahli do konfliktu ako sprostredkovateľ a na základe dohody z New Yorku 15. augusta 1962 Holandsko pod americkým tlakom odovzdalo 1. októbra Západnú Novú Guineu dočasnému výkonnému orgánu OSN pod názvom UNTEA (United Nations Temporary Executive Authority) a bezpečnostným silám OSN – UNSF (UN Security Force).

Pre poštové použitie boli 1. októbra 1962 pretlačené známky Novej Guinei a Holandskej Novej Guinei kníhtlačou s nápisom UNTEA.

List odoslaný letecky 16. 10. 1962 z Veldpost 97 (poľná pošta Biak) do Teighmouth vo Veľkej Británii.

Doporučený list poslaný letecky 16. 11. 1962 z Hollandie do Port Moresby v Papua Nová Guinea.

Poštový lístok s pretlačou UNTEA dofranovaný pretlačovými známkami Holandskej Novej Guinei poslaný 23. 12. 1962 z Biaku do Hollandie.

Doporučený list frankovaný pretlačovými známkami poslaný letecky 28. 12. 1962 z Biaku do Amsterdamu.

List poslaný frankovaný pretlačovými známkami letecky 7. 2. 1963 z Hollandie do 'sGravenhage, žltá 15-centová známka s prevrátenou pretlačou.

List frankovaný pretlačovými známkami poslaný 22. 2. 1963 z Hollandie do sídla OSN v New Yorku.

Na dohľad nad poriadkom a bezpečnosťou bola v októbri 1962 vytvorená misia UNSF (United Nations Security ForceE in West New Guinea) pozostávajúca z 1500 pakistanských vojakov. Za veliteľa bol generálnym tajomníkom OSN vymenovaný generálmajor Said Uddin Khan.

Na pripomienku účasti pakistanského kontingentu vydala 15. februára 1963 pakistanská pošta jednu známku, červenú pretlač na výplatnej známke s nápisom U.N. FORCE W. IRIAN. Tá sa však v poštovej prevádzke na Novej Guinei nepoužívala.

List vojaka UNSF oslobodený od poštovného poslaný 30. 4. 1963 do Lahore v Pakistane (posledný deň misie UNSF).

Spor o Západnú Novú Guineu bol formálne ukončený 1. mája 1963 a UNTEA odovzdala jej územie Indonézii, ktorá zmenila názov na Irian Barat. V rámci dohody z New Yorku sa ustanovilo, že v roku 1969 sa bude konať referendum, aby sa určilo, či sa Papuánci rozhodnú zostať v Indonézii alebo budú požadovať nezávislosť.

Hlavné mesto Hollandia bolo premenované na Kota Baru, neskôr sa v roku 1964 zmenilo na Sukarnapura a nakoniec v roku 1968 na súčasný názov Jayapura.

Prvé známky pre túto oblasť vydala indonézska administratíva 1. mája 1963, boli to indonézske známky s pretlačou IRIAN BARAT.

V ten istý deň bolo vydaných aj šesť definitívnych známok s nápisom REPUBLIK INDONESIA IRIAN BARAT.

List poslaný 11. 6. 1963 z Manokwari do Detroitu v USA.

Lístok poslaný 7. 7. 1963 z Nabire do Djakarty v Indonézii.

Lístok poslaný 27. 8. 1963 miestne v Hollandii (Kota Baru).

Na pamiatku "oslobodenia" Západného Irianu spod holandskej koloniálnej nadvlády bola ešte v roku 1962 v Jakarte postavená socha Papuánca v reťaziach. Dňa 15. februára 1963 boli vydané indonézske príplatkové známky s vyobrazením tohto pamätníka. Socha bola oficiálne odhalená 17. augusta 1963.

Na výročie vzniku misie UNTEA vydalo OSN 1. októbra 1963 príležitostnú známku.

FDC vydané 1. 10. 1963 a poslané doporučene letecky 8. 10. 1963 z údarovne OSN v New Yorku do Grenoblu vo Francúzsku.

List poslaný 23. 1. 1964 z Kokenao do Haagu v Holandsku.

List poslaný 30. 4. 1964 z Kotabaru do Amsterdamu v Holandsku.

List poslaný letecky 31. 10. 1966 z Kokenao do Biaku.

List poslaný expresne kletecky 20. 1. 1968 zo Sukarnapury do Djakarty v Indonézii.

Lístok poslaný expresne 24. 9. 1968 z Manokwari to Djakarty v Indonézii.

Podľa dohody z New Yorku sa dňa 2. augusta 1969 uskutočnilo referendum pod názvom „Act of Free Choice“ (Akt slobodnej voľby), v ktorom mali Papuánci rozhodnúť o samostatnosti alebo začlenení do Indonézie.

Dohoda stanovila, že všetci plnoletí muži a ženy, ktorí neboli cudzími štátnymi príslušníkmi, mali hlasovacie právo. Ale indonézsky generál Sarwo Edhie Wibowo namiesto toho vybral 1 022 (údaje sa rôznia) mužov a žien z odhadovanej populácie 816000 ako zástupcov na hlasovanie. Tí boli vydieraní a zastrašovaní, aby hlasovali proti nezávislosti a taktiež sa im vyhrážali násilím voči ich rodinám.

Na základe referenda, v ktorom všetci jednomyseľne hlasovali v prospech integrácie, bol Západný Irian formálne začlenený do Indonézskej republiky.

Posledné dve známky boli vydané 26. októbra 1970.

Platnosť všetkých predchádzajúci emisií bola ukončená 31. mája 1971, všetky vydané známky boli stiahnuté z predaja a nahradené indonézskymi.

Doporučený list poslaný 27. 9. 1973 miestne v Sorongu.

Sami Papuánci pohŕdavo označujú zmanipulované referendum ako „Act of No Choice“ (Akt bez voľby) a aktivisti za nezávislosť neustále protestujú, žiadajúc nové.

Nasledujúce obdobie je označované ako genocída na pôvodnom obyvateľstve, ktorá sa odhaduje na 100 000 - 150 000 obetí. V rámci indonézskeho presídľovacieho programu bolo do Západného Irianu postupne presťahovaných zhruba 1,2 milióna väčšinou moslimských obyvateľov Jáva a Sumatry a pôvodné obyvateľstvo (väčšinou animistické a kresťanské) je vytláčané do úzadia.

Od pripojenia územia k Indonézii tam vláda udržuje silné vojenské a policajné sily, ktoré ľahko potláčajú slabo vyzbrojených separatistov. Situácia pripomína Východný Timor. Symbol separatistov, tzv. Papuánska Zornička, bol zakázaný a jej zobrazovanie je tvrdo trestané.

Protestujúci papuánski študenti v Amsterdame v roku 2008.

Protest v Melbourne 2012.

Členovia papuánskej študentskej aliancie počas protestu 15. augusta 2013 v Indonézii.

Sabine Kueglerová sa narodila roku 1972 v Nepále. Ako päťročná odišla s rodičmi a dvomi súrodencami do Západného Irianu, kde jej rodičia, nemeckí cestovatelia, jazykovedci a misionári, našli novú oblasť pôsobenia v novoobjavenom kmeni Fayu. Nehrala sa s bábikami, ale naučila sa loviť, liezť po stromoch, plávať v riekach, ktoré sa hemžili krokodílmi. Jej ihriskom bola príroda, domovom džungľa a strechou nad hlavou obloha. V sedemnástich rokoch ju poslali rodičia do Švajčiarska dokončiť školské vzdelanie. O svojom detstve a dospievaní napísala v roku 2005 knihu „Dieťa džungle“. V jej pokračovaní „Volanie džungle“ z roku 2006 popisuje Sabine svoj návrat medzi Fauyov, taktiež aktuálnu politickú situáciu v Iriane a boj Papuáncov za nezávislosť.

Sabine s aktivistom Bennym Wendom pred zástavou so Zorničkou. Za túto fotografiu by ich v Západnom Iriane odsúdili na pätnásť rokov väzenia.
Benny Wenda bol 1. decembra 2017 zvolený za predsedu Jednotného hnutia za oslobodenie Západnej Papuy ULMWP (United Liberation Movement for West Papua), organizácie, ktorá zastrešuje všetky hnutia a frakcie bojujúce za nezávislosť. Bol dvakrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru.

Zdroje:

© Wikipedia.org
© Michel: Süd und Südostasien 2006
© Scott 2017
© Sabine Kueglerová: Dieťa džungle 2005
© Sabine Kueglerová: Volanie džungle 2006
© Free West Papua Campaign
© Internet