Commemorative Postmark:
Ján Francisci Rimavský - national awakener

Use translation by Google Translate (no guarantee).

Occasional postmark used in Močenok on the occasion of the 200th anniversary of the birth of the national awakener Ján Francisci Rimavský (1822 - 1905).

Thematic description and context:

Ján Samuel Francisci-Rimavský, vlastným menom Ján Francisci, tiež Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a iné (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, teológ, spolupracovník Ľudovíta Štúra a predovšetkým Štefana Marka Daxnera.

Pochádzal z remeselníckej rodiny Jána Francisciho a jeho manželky Márie rodenej Chrapan. Od roku 1827 navštevoval ľudovú školu v Hnúšti, 1830 – 34 študoval na latinskej škole v Ožďanoch, 1834 – 39 na ev. lýceu v Levoči, 1839 – 43 v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý spolu so Štefanom Markom Daxnerom významne ovplyvnil Francisciho filozofické myslenie.[1] V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, o niečo neskôr (1845 – 47) pokračoval v štúdiu na práve v prešovskom kolégiu.

Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice G. Fáya.

Spolu s Daxnerom a Bakulinym sa zúčastňuje liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia.

V roku 1848 s Š. M. Daxnerom a M. Bakulinym organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia (väznený v Plešivci a v Pešti) a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Podľa samotného Francisciho bolo toto vojsko symbolom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú, tak pred Maďarmi, ako pred „Austriou“.

Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 – 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi K. Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. V rokoch 1861 – 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom.

V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej.

V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho i spoločenského a politického diania.

V roku 1870 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898 čo dokumentuje časť seriálu Trezor.

Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Author (source) of the description: Wikipedia - slobodná encyklopédia