Štefan Bartalský

Use translation by Google Translate (no guarantee).

SONÁTY ŠTEFANA BARTALSKÉHO

Šiesteho decembra minulého roku (1999) by sa dožil významného životného jubilea, deväťdesiat rokov. K tejto príležitosti sme začali s jubilantom pripravovať rozhovor. Než sme rozhovor dokončili, prišla smutná a nezvratná správa: Štefan Bartalský zomrel. Prvú časť rozhovoru, zaznamenaný približne tri týždne pred jeho úmrtím, sme sa rozhodli použiť ako autentický podklad pre malý medailón o živote a diele Štefana Bartalského, načrtnúť púť človeka, ktorý zasvätil svoj život maľovaniu a filatelii a ktorého životná púť bola lemovaná prekrásnym vzťahom k ľuďom a k prírode.

Uprostred obrazov

Keď ste vošli do príbytku pána Bartalského v Bratislave na Šancovej ulici, ocitli ste sa v jednoduchom, ale útulnom prostredí, kde všetko má svoje miesto a zmysel. A potom pokoj, ticho, ktorého pozadie len vzdialene podfarboval šum vari najrušnejšej bratislavskej ulice. Obývacia časť izby bola vybavená starším ale zachovalým nábytkom: Stôl, stoličky, pohovka, pod oknom pracovný stôl, sekretár s policami plných kníh... a rad vázičiek, drobných plastik, fotografií a iných milých drobností. Nuž a steny zaplnené obrazmi, väčšinou vlastné olejomaľby, ktoré pútali pozornosť návštevníka: Krajiny, kytice, zátišia... Obrazy, ktoré o jeho autorovi hovoria hádam najpresvedčivejšie. S uspokojením som badal, že od poslednej návštevy spred troch rokov sa ni? podstatného v byte nezmenilo. Len “moja“ jesenná krajinka na stene zmenila miesto. Bol som však veľmi rád, že tento krásny obraz ešte nenašiel nového majiteľa a tak som ho mal možnosť znova uvidieť. “Mozartova sonáta“ - počul som zrazu, ale nevenoval som tomuto pozornosť.

Bol som rád, že som domáceho pána zastihol v dobrej pohode, zdravo vyzerajúceho a s ohromnou duševnou čulosťou, sta by na ne ho roky ani nedoliehali. Keď som mu vyslovoval svoj obdiv, vôbec som to nemusel vravieť len zo zdvorilosti. Aké klamlivé však vedia byt dojmy... Len jeho plachý pohľad a zastretý hlas dávali tušiť o jeho ťažkom údele, keď pred niekoľkými rokmi stratil jediného syna i manželku... Nuž, v ostatných rokoch sa s ním život nemaznal.

Medzi rečou som zapol nahrávač na stole a vzápätí položil aj prvú otázku, aby sme čím skôr prekonali onen nepríjemný efekt zapnutého mikrofónu. Moja prvá otázka znela asi takto: Vaše meno, pán Bartalský, sa medzi filatelistickou verejnosťou najčastejšie spája s Bratislavou - Vašim exponátom i publikačnou tvorbou o bratislavských poštových pečiatkach. Kde pramení tento Váš vrelý vzťah k Bratislave?

“A to si ani nenapíšete, kedy som sa narodil?“ – prekvapil ma otázkou, na ktorú som iba bezradne reagoval poznámkou, že k tomu sa ešte dostaneme. Bolo zjavné, že o našom rozhovore vopred premýšľal a vytvoril si aj predstavu o tom, načo by som sa ho mohol pýtať i o tom, čo na jednotlivé otázky odpovie. Potom plynulo začal rozprávať o svojom prvom vážnom rozhodnutí.

“Mal som 14 rokov keď som prišiel do Bratislavy a veľmi som chcel byť maliarom. Chcel som byľ takým maliarom, takým ozajstným, čo maľuje obrazy v kostoloch a také veci. Stále len o tom som fantazíroval. Vtedy som ešte nevedel, že k tomu sú potrebné štúdia, školy a nejaký ten mecenáš, ktorý by ma aj podporoval. V Bratislave som mal jedného známeho paliera, ktorý ma uviedol k Schafferovi, majiteľovi písmomaliarskej firmy, u neho som sa začal učiť. Ten vedel len po nemecky, ja len po slovensky, potrebovali sme tlmočníka. Za krátko som sa naučil po nemecky a potom som nemecky vedel lepšie ako on. Namiesto troch rokov som sa však u neho učil štyri roky. Dal mi ubytovanie a jest, tak som si to musel odrobiť. Tak sme sa dohodli. Ale som sa vyučil, všetko normálne, pekne, aj skúšky som robil u pána Pytlíka. Mená ďalších členov komisie som už pozabúdal...“.

Ďalšie roky pôsobenia Štefana Bartalského v meste, ktoré sa mu stalo novým a trvalým domovom, vyrozprával po desaťročiach. “U firmy Schaffer som ostal aj po vyučení a robil som tam 20 rokov. Potom sme s kolegom Bélom Wágnerom prevzali firmu, ale po vojne, ako bol ten trmol (tak nazval znárodnenie po februári 1948), som odišiel pracovať do Výstavníctva, tam som pracoval až do odchodu do penzie.“

Ako sa naplňuje sen byť maliarom

Začínal som vidieť, že pre odpoveď na prvú otázku budem musieť vynaložiť viac úsilia, než som sa pôvodne nazdával. Náš rozhovor som upriamil na otázku, ako sa mu v Bratislave začal napĺňať jeho veľký sen stať sa “naozajstným“ maliarom?

“Samosebou“- pokračoval bratislavským žargónom - “zdokonaľoval som sa v maľbe, aj samotný Schaffer ma podúčal. Bol bezvadný - aj tento obraz on maľoval“ – ukazuje na stenu. “Od neho som dostal mnoho «écesov«. Potom som chodil do Školy umeleckého priemyslu, ku Galandovi, Fulovi, architektovi Trestnerovi. Tam ma vybrúsili v kresbe a v rôznych grafických technikách.“

Najradšej spomínal na Galandu. “To bol sympaťák, neraz si sadol na lavicu medzi nás a rozprával nám o živote, maľovaní...“ Z útržkovitých spomienok sa dala len nesmelo tušiť životná dráha mladého výtvarníka.

V chráme prírody

Vedel som, že Štefan Bartalský vyrastal v Perneku. Nahlas hovorím a poznamenávam si: Takže sa vrátime k dátumu narodenia: 6. december 1909, miesto narodenia Pernek na Záhorí... “Nie Pernek, ale Viedeň“- ..opravil ma: “Ale vo Viedni som sa len narodil. Na druhy deň už som bol v Perneku. Takže Dóm svätého Štefana vo Viedni si nepamätám...-“ dodal s úsmevom a začal rozprávať o svojom detstve akoby s rozpakmi. Len stručne poznamenal, že vyrastal v sedliackej rodine, kde pre každého člena základným kritériom bola iba tvrdá robota. Už ako dieťa Šteffi, ako ho všetci v dedine volali, rád kreslil a keď našiel nejaký uhlík, už ním čarbal po kameňoch, plotoch i stenách. “Zase ten potvora Šteffi nám počmáral stenu...“ – spomínal, ako ho susedia neraz kárali. Doma pre túto svoju záľubu v kreslení nemal porozumenie. “Otčim nemal pre mňa pochopenie, len palicu poznal“ - aj po mnohých rokoch ešte s trpkosťou v hlase spomínal. Našťastie, do jeho pamäti sa vryli aj krásne spomienky.

“Keď nebola škola, chodili sme voly pásť, aj kravy, ako to na dedine bývalo. Tam sa vystrájali všelijaké lapajstvá. Mňa však veľmi nezaujímali, nemal som ich rád. Keď som mohol, tak som si zašiel do lesa. Sú tam krásne lesy. Viete, do lesíka som chodil pozerať tiene, ako tam behajú, mihajú, načúval som zvukom lesa... A to vo mne ešte aj teraz zvučí. Aj po rokoch, keď zájdem do lesa, poznám to tam ako keby to bol môj kostol...“

“Zahynieš ak odídeš“

Napriek tomu z Perneka odišiel. Aké myšlienky vírili v hlave mladého Štefana Bartalského, ktoré ho nakoniec prinútili opustiť svoje rodné hniezdo, prekrásny chrám prírody? Zrejme to nebolo jednoduché rozhodnutie. “Veľmi som chcel odísť, utiecť z dedinského prostredia. Pripravoval som sa útek a raz som na to využil príležitosť, keď rodičia odišli na žatevné práce. Stará mama vedela o mojom úmysle, tá ma odhovárala: Synku môj, ty tam zahynieš, ak odídeš, Bratislava to je veľké mesto... Ja som však bol rozhodnutý odísť. Pernek ostal vo mne, stále ho nosím v sebe a mám ho rád - ako krajinu.“

Pre citovo založeného mladého človeka príchod do Bratislavy znamenal podstatný zlom v jeho živote – začal žiť v skromných, ale podstatne lepších podmienkach ako doma a začal uskutočňovať svoje túžby z rannej mladosti. Navyše, v meste bolo všeličo zaujímavé. Skúsme sa pozhovárať o tom, aké bolo Vaše prvé stretnutie s poštovými známkami. Teda ako vyzerali Vaše prvé zberateľské krôčiky? - spýtal som sa.

S nosom nalepeným na výklade

“Ja som sa prvýkrát so známkami stretol tak smiešne“ - začal spomínať. “Ešte keď som bol učeň, mali sme tam všelijaké staré kasne a raz sme v nich robili poriadok. Našli sme v nich plno listov, najmä rakúskych a nemeckých, zaujímavé frankatúry z inflačného obdobia. Vtedy som však nevedel čo to je. Zabrali sme nožnice a všetko postrihali. Kto mi mal povedať, že čo sú to za listy a čo s nimi treba urobiť? Až od jedného spolužiaka, Šafránek sa volal, som sa dozvedel, že známky sa zbierajú. Bol som aj u neho, býval na Dunajskej. Neskôr som sa zoznámil s iným zberateľom, ten už toho vedel viac, ale bol aj mazanejší - vždy ma ogabal, vybral si tie všelijaké pretlače a také lepšie veci. Ja som tomu absolútne nerozumel. Literatúra nebola, a keď bola, nebola pre nás.“

Na prvé stretnutia s “ozajstnou filateliou“ spomínal takto:
“Chodili sme sa pozerať cez okná do kaviarničky na promenáde oproti Kerna, tam sa schádzali filatelisti. My sme dovnútra nemohli, na to sme nemali peniaze. Len sme sa nosom pritlačili na sklo a dívali sme sa dnu. Oči sme vedeli nechať na známkach na stole, ako si ich zberatelia prezerali, vymieňali... Koľkokrát prišli čašníci odháňať nás.“
Nemožnosť priblížiť sa k známkam mohli roznecovať fantáziu mladých zberateľov hádam viac, ako keby ich mali vo vlastných albumoch ... Zbieranie známok sa Štefanovi Bartalskému zapáčilo. Zo začiatku zbieral celý svet, ako v tom čase bolo zvykom. Neskôr sa zameral na zbieranie československých známok, samozrejme, len pečiatkovaných. Stalo sa to potom, ako starší kolega Samwald, vyučený písmomaliar, ale zamestnaný ako hasič, začal ho priúčať tajomstvám filatelie. Ten mu aj poradil, aby zašiel na stretnutia filatelistov a vstúpil do ich organizácie. A ako spomína na toto obdobie?
“Začal som chodiť do reštaurácie Mestského pivovaru, tam sa stretávali Ptačovský, Jarábek, Novotný a rôzni iní »vysokáši«, čo rozumeli známkam. Postupne som sa s niektorými zoznámil a neskôr ma prijali za člena. Tu niekde mám ešte svoju prvú legitimáciu... Tam sme »čarali«, lebo málokto známky kupoval, väčšinou to išlo tak, že »daj mi túto známku, ja ti dám túto«. Bolo to tam zaujímavé.“

Moje mesto, moja zbierka

V rozhovore sme sa vrátili k jeho vzťahu k Bratislave a opýtal sa ako prišiel na myšlienku, že toto mesto si zvolil za svoj zberateľský námet?
“To som začal zbierať až omnoho neskôr. Škoda... Ako k tomu došlo, to je tiež zaujímavé. Robili sme jednu výstavu o bratislavských historických budovách. Samé fotografie. Tie staré uličky a domy ma zaujali a tak ma napadlo, čo keby som začal zbierať len Bratislavu, všelijaké budovy a všetko, čo súvisí s týmto mestom. Poznal som sa s vysokoškolským profesorom Klotzom a pri jednej príležitosti som sa obrátil na neho o pomoc. Povedal som mu o svojom zámere, páčilo sa mu to, aj mi urobil nejaké náčrty, ale tie mi nesedeli. Prepracoval som ich podľa svojho a znova konzultoval s profesorom Klotzom...“ - spomínal na svoje začiatky, keď sa rodila koncepcia jeho zbierky a budúceho exponátu. Časom jeho zbierka čoraz viac začala nadobúdať poštovo-historický charakter. “Začal som zbierať materiál. Všetko, čo som videl o Bratislave, to som kúpil. Veľa mi poradili filatelisti, aj dr. Zrubec a ďalší. Mnoho vecí som získal od Buriána v Trenčíne, dr. Veselého z Bratislavy.“ O tom, ako sa dostával k potrebným odborným vedomostiam, povedal: “Keď som sa dozvedel, že existuje nejaká stará kniha o Bratislave, tak som ju začal zháňať po antikvariátoch. Podarilo sa mi ju získať a potom aj ďalšie. Aj dr. Zrubec mi pomohol s dejinami Bratislavy. Z tých kníh som sa o Bratislave dozvedel veľmi veľa.“

Pečiatky Bratislavy

Poznamenal som, že do širšieho filatelistického povedomia sa dostal vydaním publikácie Pečiatky Bratislavy v roku 1980 (výstava SOCFILEX 81 BRATISLAVA). Táto práca vyniká hodnotou spracovania údajov o poštových pečiatkach používaných v teritóriu mesta od najstarších dôb do roku 1919, ale aj vynikajúcimi nákresmi všetkých pečiatok. Opýtal som sa:
“Ako ste sa dostali k tomuto perfektnému prekresľovaniu pečiatok?“
“Ja som si začal robiť zbierku inak, podľa môjho. Chcel som mat originálny odtlačok pečiatky, ale aj jej peknú kresbu. Dejiny a pečiatky - to ma najviac zaujímalo.“
Zamyslel sa a po chvíli poznamenal:
“Mám rád autentický materiál, žiadne napodobeniny alebo také umelo vytvorené veci. Radšej originál, i keď je nepekný. To si radšej tú pečiatku nakreslím...“

Jeho prekreslené pečiatky sa stali populárne a žiadané najmä filatelistickými publicistami. Najlepšie o tom svedčia jednotlivé tituly Filatelistických statí ZSF, kde v mnohých zväzkoch sa môžeme stretnúť s pečiatkami nakreslenými Štefanom Bartalským - raz sú to pečiatky letecké, inokedy pečiatky vlakových pôst, či poštovní.

Dielo základného významu

Vyvrcholením tejto nesmierne náročnej práce Štefana Bartalského boli kresby pečiatok pre 15. diel monografie. V úvode tejto publikácie dr. P. Osuský o. i. napísal: “Slovensko malo mnohých veľkých filatelistov: Slovákov, ale aj Čechov, Rakúšanov, Nemcov a Maďarov. Osud a čas rozvial ich zbierky a  niekedy aj ich samých po celom svete. Spomienky, tradície i poznatky a skúsenosti zostali. Stali sa, spolu s vlastným, často celoživotným bádateľským úsilím, bohatou studnicou, z ktorej prýšti obsah diela, ktoré je medzníkom v dejinách slovenskej filatelistickej publicistiky. Diela, ktorému bude patriť v knižnici zaujatého zberateľa čestné miesto vedľa fundamentálneho opusu G. S. Ryana, E. Votočka alebo A. Kostyána.“
O práci na monografii Š. Bartalský bol skúpy na slovo.
“Kreslil som tie pečiatky tak, ako sa ku mne postupne dostávali. Práce na monografii išli veľmi pomaly, boji dlhé prestávky, všeličo meškalo, raz nemal čas jeden, potom zas druhý, bolo to zložité. Potom aj samotné vydanie monografie bolo často odďaľované, také komplikované, trvalo to vyše desať rokov...“

Nepochybne spracovanie takéhoto diela je veľmi náročná práca, dlhotrvajúca a keďže je to kolektívne dielo, neraz i veľmi zložitá. Dôležitý je však výsledok.

 

Nemať je v nás silnejšie

Prešli sme opäť k inej téme.
Š. Bartalský mnohým bratislavským zberateľom pomohol úpravou ich exponátov, kde excelovalo jeho písmomaliarske umenie i filatelistické znalosti. “Hej, to ma niekedy aj na burze oslovili, že videli môj nový exponát. »Aký, veď žiadny nemám?« - čudoval som sa. »Ten a ten, videli sme ho - to je Vaša práca!«. Práca hej, ale materiál nebol môj...“ - dodal s úsmevom.

Nabádam ho, aby ešte niečo povedal o svojom exponáte. Napríklad o niektorých zaujímavých materiáloch, ako ich získal, alebo či niektoré nie sú spojené s nejakou príhodou. Neuspel som však. Hovoril len o materiáloch, po ktorých túžil a nepodarilo sa mu ich získať - raz preto, že nemal pri sebe dosť peňazí, inokedy svoj záujem o kúpu dával tak nápadne najavo, že predávajúci si to rozmyslel a celistvosť mu už nechcel predať za žiadnu cenu. Zdá sa, že nenaplnené túžby zanechali v ňom silnejšie stopy, ako splnené...

Vo svojom rozprávaní spomenul aj rôzne povahy zberateľov. Niektoré nemal rád. Napríklad, ktorí sa mu vnucovali alebo sa chovali panovačne. „Toto mi musíte predať...“, spomínal na jedného, ktorému zberateľská vášeň zašla ďaleko za hranice slušnosti.

Výstava pre jedného návštevníka

V posledných rokoch sa viac venoval filatelii ako maľovaniu, aspoň tak sa mi zdalo. Preto som sa spýtal, čo v jeho živote hralo významnejšiu rolu – maľovanie alebo filatelia? Maľovanie, odpovedal... Údery nástenných hodín prerušili náš rozhovor akoby mi chcel pripomenúť, že s rozhovorom by som už mal skončiť. “Nechcete si pozrieť pár mojich obrazov?“ - opýtal sa ma zrazu. Ponuku som vďačne prijal a pán Bartalský hneď prevzal iniciatívu. Odtiahli sme nabok stôl, aby bolo viac miesta uprostred izby. Potom priniesol obal s plátnami, oprel ho o sekretár, pre mňa pripravil stoličku, aby som mohol pohodlne sedieť a pozerať. Výstava pre jednu osobu. Všetko robil s pokojom a istotou, zrejme nerobil takúto prehliadku po prvýkrát. Preberal plátno za plátnom a slovami doprevádzal ich údajmi o mieste a čase, keď ich maľoval. Tak definovali predo mnou utešené krajiny z okolia Perneku, obce Hliník, odkiaľ pochádzala jeho manželka, a mnoho obrazov z Bratislavy a jeho blízkeho okolia - Horského parku, Dúbravky, Lamača, Stupavy... A kvety, ktoré si dopestoval v záhradke, kúpil na trhu alebo mu venovala suseda. Dlho na stoličke som nevydržal, čupol som si na kolená a spoločne sme prekladali obraz za obrazom. “Toto viete kde je, na toto sa pamätáte?“ - často mi kládol podobné otázky, na ktoré som spravidla nevedel kladne odpovedať. Potom uviedol lokalitu a jej súčasný stav, čo je tam dnes a ako to vyzeralo predtým. Rozprávali sme sa aj o technike jeho maľby i osudoch niektorých jeho obrazov. Pri tejto príležitosti som sa spýtal, aký má názor na súčasnú slovenskú známkovú tvorbu? Nevyjadril sa o súčasných slovenských známkach veľmi priaznivo. Lepšie sa mu páčili známky z obdobia rokov 1939-1945. “Pozrite si emisiu kniežatá a novú známku so Svätoplukom. To sa nedá ani porovnať...“

Debatovali sme o tejto problematike dosť dlho. Zdá sa, že celý bol predchnutý duchom svojej tradičnej výtvarnej predstavy o obraze, ktorá potom bola jeho základným kritériom aj na známkovú tvorbu.

Mozartova sonáta

Hovorili sme ešte o kadejakých veciach ale ďalšie odbíjanie nástenných hodín pripomenul čas obeda, ktorý v jedálni je limitovaný od - do. Uviedli sme všetko do pôvodného stavu a dohodli sa, že v rozhovore budeme pokračovať o pár týždňov. Posledné chvíle čakania som opäť venoval pohľadu na “môj“ obraz jesennej krajinky, ktorý bol zavesený hneď pri dverách. A opäť som začul: “Mozartova sonáta“ a na moju zvedavú otázku som dostal odpoveď, že tak pomenoval tento obraz jeden jeho priateľ. Príhodné pomenovanie. Cestou domov som si zaumienil, že celý rozhovor prepracujem. Je to tak, nepripravil som sa dôkladne, budem si musieť overiť viacero vecí. Aspoň s názvom rozhovoru som bol spokojný - bude sa volať SONÁTY ŠTEFANA BARTALSKÉHO. Majstrovsky rozozvučal farby nielen na obraze jesennej krajinky, ale aj na mnohých ďalších. A nielen na obrazoch.

(Viliam Kučera, Zberateľ, 2000, č. 1, str. 28 - 31.)

Publikácie:
Bartalský, Š.: Pečiatky Bratislavy, výstava SOCFILEX 81 BRATISLAVA, 1980.
Bartalský, Š.: Pečiatky Bratislavy, Filatelistické state ZSF č. 25, Bratislava, 1988.
Obert, J., Tekeľ, J., Varga, A., Bartalský Š.: Poštové pečiatky na území Slovenska od roku 1752 do roku 1918, Monografia Česko-Slovenských poštových známok, diel XV., ZSF Bratislava 1994.

Späť na úvodnú stránku História a súčasnosť slovenskej filatelie