Poštová známka:
EUROPA 2017: Hrady a zámky - Lietava

Poštová známka z emisného radu EUROPA s námetom hradov a zámkov - slovenský hrad Lietava

Pôvodný výtvarný návrh(y):

Tematický popis a súvislosti:

História Slovenska je nerozlučne spätá s dejinami hradov. Boli správnymi a hospodárskymi centrami, sídlami feudálnej šľachty, ktorej personál spravoval územie prislúchajúce k hradu. Prvá písomná zmienka o Lietavskom hrade pochádza z roku 1318, jeho existenciu však možno predpokladať oveľa skôr. Prvými známymi držiteľmi hradu, ktorý bol kráľovským majetkom, boli Balašovci. Lietavu im následne zabral Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti sa hrad však opäť ocitol v kráľovských rukách. Ľudovít I. ho v roku 1360 dal do užívania Štefanovi Bebekovi. Avšak Žigmund Luxemburský Lietavu Bebekovcom v roku 1393 odobral a zveril ju Deziderovi Kapolayovi. O štyri roky neskôr mal hrad v záložnej držbe Sudivoj z Ostrorogu. Krátky čas potom hrad vlastnila rodina Jelšavskovcov. V rokoch 1410 – 1434 Lietavu ovládli Ctiborovci z Beckova, ktorých opäť vystriedali až do roku 1448 Bebekovci. Matej Korvín po usporiadaní majetkových pomerov na Považí dal Lietavský hrad do užívania Pavlovi Kinižimu, od ktorého získal Lietavu do zálohu Štefan Zápoľský. Jeho pričinením dostali lietavské panstvo aj s hradom v roku 1512 Kostkovci. V zložitých pomeroch po bitke pri Moháči si hrad nárokovali Kostkovci aj Bátoryovci. Panstvo Lietava však zostalo v doživotnom užívaní Kostkovcov. S Kostkovou dcérou Barborou sa oženil František Thurzo, ktorý lietavské majetky napokon v roku 1558 kúpil. Thurzovci, predovšetkým palatín Juraj Thurzo, prestavali hrad v renesančnom slohu. Lietava sa tak zmenila na objekt, ktorý poskytoval dobré podmienky na bývanie a súčasne predstavoval bezpečné útočisko v neistých časoch. Po roku 1627 sa Lietava stala súčasťou Oravského komposesorátu a predmetom deľby majetku thurzovskej rodiny. Následné majetkové spory spôsobili, že hrad začal pustnúť. Z niekdajšej rozľahlej a masívnej pevnosti sa stal zanikajúci hrad.

Autor (zdroj) popisu: PhDr. Jana Kurucárová