Pohľadnice:
Malá škola filokartie (24): Bájne bytosti

24. pokračovanie seriálu článkov o zbieraní pohľadníc s názvom Malá škola filokartie od Alexandra Urminského - Bájne bytosti.

"Démon kýs´ škaredý, chvost vlečúc po zemi, ku mne sa priplazil, do ucha šepce mi...." Týmto veršom začína možno najznámejšia báseň Ivana Krasku, ktorá uvádza čitateľa či poslucháča do mýtického sveta fantázie. Tmavý hustý les, strmá hora predstavovali pre človeka ktorý nebol z kraja nebezpečenstvo že zablúdi, spadne zo skaly či priepasti, že ho divá zver roztrhá, zapadne do prepadliska, nebodaj do skalnej diery, jaskyne. Spadnutý strom krížom cez úzku kamenistú cestu plnú blata a výmoľov často prinúti furmana alebo trhovníka prečkať noc na ceste, ba až kým ďalší povozník alebo náhodný pocestný mu s polámaným stromom nepomôžu. Víchor a búrka obyčajne znásobia útrapy a obavy pohoniča na vozy alebo pocestného. A keď sa náhle zdvihne voda v potoku, ktorý sa vyleje na cestu, alebo v rieke sa z brodu stane nástraha ohrozujúca život každého kto sa o prechod brodu čo i len pokúsi. Skrátka nebezpečenstvo číha na každom kroku. Aj v samotných dedinách či mestách, kde v noci pravá nefalšovaná tma ulíc, záhrad a dvorov často je závojom pod ktorým sa dejú nekalé, ba i hrozné veci. V lesoch sa ukrývajú zbojníci a lúpežníci, krajom chodia rôzne pochybné indivíduá, kaliky, žobráci, cigáni, vojenskí dezertéri alebo aj hľadaní zločinci. To všetko po stáročia ovplyvňovalo duševnú a citovú výbavu našich predkov, popri silnom vplyve náboženskej výchovy. Umocňovali to piesne a balady, ale aj výtvarné diela s námetmi bájnych a mýtických bytostí. A hlavne rozprávanie známych i neznámych ľudí čo všetko sa im prihodilo alebo mohlo prihodiť. O zbieraní pohľadníc s námetom takýchto bytostí je cieľom tejto časti MŠF. Povedzme si niečo o niektorých z nich.

Začnime tými lepšími, anjelmi. Vyskytujú sa asi vo všetkých svetových náboženstvách. Ich sídlo je na nebesiách, aby tam oslavovali Boha (Gloria in excelsis Deo), ale sprevádzajú nás aj v pozemskom živote, chránia nás, pomáhajú nám, sú prostredníkmi medzi bohom a ľuďmi. Archanjel Gabriel oznámil Márii že počne syna Ježiša. Anjeli oznamovali jeho narodenie v Betleheme. Detičky v kresťanských rodinách sa odmalička modlia „anjelíčku strážničku....“

Anjeli sú tiež symbolom pokoja nielen v duši, ale aj na zemi. Tento pocit umocňujú na pohľadnici aj holubice, ktoré boli neskôr prijaté všeobecne za poslov mieru. Holubica prinášajúca lipovú vetvičku v zobáku (Noemova archa) či najznámejšia „Picassova holubica“. Baránok či ovečky sú zase symbolmi pokory. Anjeli majú hierarchické usporiadanie a tým aj svoje určenie v náboženských knihách kde nájdeme plejádu ich mien (TV seriál A. Heribanovej). Hierarchia anjelov. Delia sa na tri triády: I. Serafíni, Cherubíni a Poslovia trónu, II. Vládcovia, Mocnosti a Sily, III. Kniežatá, Archanjeli, Anjeli. Zvrhlí anjeli boli uvrhnutí do pekiel a zaradili sa medzi čertov, ktorí sú ich opozitom. Čert (alebo neskôr aj diabol) bol pôvodne u pohanských Slovanov démon symbolizujúci zlé sily. V ponímaní kresťanstva bol a je stotožňovaný s diablom ako vládcom pekla ale je chápaný tiež ako mytologicko-rozprávková postava. Často sa vyskytujú čerti spolu s anjelmi a to v čase keď svätý Mikuláš 6.decembra darčeky deťom roznáša. Práve toto je v našich podmienkach najautentickejšie.

Čerta „zneužívajú“ mamičky a možno aj otcovia, keď nevedia ináč upokojiť dietky. Čerti sú stelesnením zla – anjeli dobra. Pre čertov sú charakteristické kopytá, rohy a štrngajúca reťaz. Sú chlpatí a čierní. Pre anjelov sú charakteristické krídla, biele ľahké oblečenia a väčšinou kučeravé vlasy. Kým anjeli žijú v nebi, čerti zase v pekle, kam prichádzajú po smrti hriešnici. Ale aj tí, ktorí čertom dušu upísali za to, aby na zemi splnil čert ich prianie.Na vrchole čertovsej hierarchie sú Lucifer, Belzebub a Satanáš.

Ku dobrým bytostiam radíme aj dobré víly. Večernice a poludnice patria medzi víly zlé. Podstata víl sa medzi slovanskými národmi mierne líši. Na Slovensku sú víly duše dievčat, ktoré zomreli po zasnúbení a teraz nemajú pokoj a po nociach sa túlajú. V Poľsku a Srbsku sú to hrdé dievčatá, ktoré sú pre ľahkomyseľný život odsúdené k nepokoju a ľuďom škodia alebo pomáhajú podľa toho, ako sa k nim správali za života. Sú biele, ľahučké a večne mladé. Ich magická sila sa ukrýva vo vlasoch, ktoré sú rozpustené a siahajú až po zem. Ak stratia čo i len jediný vlas, hynú. Víla má krásne oči a taký zvodný hlas, že kto ho raz počuje, neprestane po nej túžiť. Niekedy majú aj krídla. Víly milujú tanec, hudbu a spev. Nútia junákov, aby s nimi tancovali a potom ich za to trestajú, alebo odmeňujú. Tam, kde po nociach tancujú, je tráva bujnejšia a smrteľník na ňu nemôže stúpiť, inak by zomrel. Sú statočné a odvážne, vynikajú silou.

Povery o nich sa najviac rozšírili v ľudovej tradícii. Za dávnych časov víly často pomáhali ľuďom na poli a okolo dobytka a každý človek dobrého srdca mal svoju vílu, ktorá mu bola nápomocná. Svoje víly majú aj niektoré zvieratá. Keď sa ale ľudia začali škriepiť, keď sa po lúkach začal ozývať bič a potom aj streľba, víly odišli do ďalekého kraja a už sa nevrátili. Spravodlivý človek ich ale môže občas zazrieť tancovať na lúke, alebo počuť spievať ich smutné piesne. Časté sú príbehy o manželstve mužov s vílami. Víly sú dobré manželky a matky, ale muž im nesmie pripomenúť ich pôvod, inak odídu, o svoje deti sa ale nikdy neprestanú tajne starať.

Pre dokumentovanie anjelov, čertov či víl možno využiť rôzne lexikony v ktorých zberateľ nájde podrobnejšiu charakteristiku a hierachiu. Veľa sa dočítame aj v ľudových rozprávkach slovenských, ale aj okolitých krajín. Víly delíme aj podľa toho v ktorom dennom čase sa stretávajú ku tancu, teda sú poludnice, večernice ale najčastejšie sú tie polnočné.

Ďalšou skupinou bájnych bytostí sú aj bosorky strigy a ježibaby. U väčšiny ľudí tieto dva druhy splývajú, prípadne sa prelínajú. Pravdou však je, že bosorky sú ženy ktoré majú určité, často veľmi rozličné prírodné danosti, ktorými luďom buď pomáhajú alebo škodia, podľa zásluhy. Teda nie sú á priori zlé. Preto sa aj mnohým skutočným dnešným ženám ktoré v niečom vynikajú, predpovedajú, radia či vedia okúzliť spoločnosť, vraví že sú bosorky. Podľa ľudovej povery žena, ktorá vie robiť čary, vie zaklínať, porobiť je bosorka. Predstava o nej je že je chudá s dlhočizným nosom, dlhými prstami a ostrými nechtami. Ich najčastejším dopravným prostriedkom je metla.(Keď vidím niekde na balkóne opretú metlu, vždy mám pocit že je metlodrom je pripravený k štartu J. Obľúbeným miestom stretávania stríg je na komínoch, pričom prekonanie tisícok km nie je u nich nič mimoriadne. Ježibaba či Baba Jaga je mytologická postava tiež v podobe starej ženy. Žije sama v lese v domčeku, ktorý je oplotený plotom z ľudských hnátov, alebo v chalúpke na kuracej nôžke. Spoločnosť jej robí čierna mačka lebo havran. Prechováva mŕtvu a živú vodu a kúzelné zrkadlo. Je zosobnením zlej sily a keď k jej chalupe zablúdi človek, zožerie ho. Keď Baba Jaga umiera stromy sa ohýbajú k zemi a hučí silný víchor.

Netreba sa nám obzerať tisícročia dozadu, do doby zaniknutých ríš v Európe, Ázii či na americkom kontinente. Stačí sa vrátiť v čase o 100 či 200 rokov a predstaviť dobu a krajinu v ktorej žili naši predkovia, dedovia či pradedovia v tejto časti Európy. Úzke a krivolaké cesty často lemované hustými čiernymi lesmi či strmými skaliskami a bradlami. Mnohé cesty ťažko schodné aj v lete nieto ešte v zime. Prechody cez potoky bez mostov, cez rieky v miestach brodov. Z lesov a hôr sa ozývajú rôzne neznáme ale aj známe zvuky, vŕzgajúcich či padajúcich stromov, zavýjanie vlka alebo húkanie sovy či ručanie medveďa. Zjančené kone a pasúci sa dobytok skôr zacítia blížiace sa nebezpečenstvo ako človek, preto odmietnu poslušnosť. V predstavách človeka sa vynárajú príbehy odpočuté či zažité, vnútorné duševné napätie stúpa a predstavy sa začínajú sprítomňovať, ba skoro zhmotňovať.

Aj keď zbieranie pohľadníc s námetom bájnych, tajuplných či rozprávkových a démonických bytostí je doménou žien a dievčat, nájdu sa zberatelia tejto témy aj medzi mužmi.

K obľúbeným zberateľským bytostiam patria aj trpaslíci, ktorí sa v rozprávkach vyskytujú určite v celej Európe a verím, že prenikli postupne na všetky kontinenty. Možno vďačia za svoj „život“ populárnej rozprávke O Snehulienke a siedmych trpaslíkoch, ktorá zdomácnela v mnohých krajinách. Z rozprávkových bytostí sa na pohľadniciach vyskytuje zrejme najčastejšie.

Vodník je tiež jedna z najznámejších postáv českých ale aj slovenských rozprávok a balád. Je stelesnením ducha vody a preto sa povesti o ňom vyskytujú skoro všade, kde je nejaká väčšia voda, rybník, jazero, hlboký potok alebo náhon ma mlýnske koleso: „Aký by to bol mlyn, ak by nemal svojho vodníka?“ A možno bez nadsádzky povedať, že príšera z Lochnesského jazera vo Veľkej Británii je vlastne marketingovo využitý anglický vodník, ako to tvrdíme my vodníkologovia J.

Smutne však musím konštatovať, že na slovenských ba ani českých pohľadniciach som zatiaľ vodníka neobjavil a preto v súvislosti s Dňom vodníkov v Piešťanoch v roku 2012 bola vydaná séria štyroch pohľadníc a príbehov ku ním. Jedna z nich je ku Rozprávke pre dospelých.

Padlí anjeli majú čierne krídla, ako aj démoniako čo dokladá ich pád. Pripomeňme si opäť Ivana Krasku „Krídla jak netopier za väzy poskládal, tylovský zohnutým jazykom vykladal“

Zameraním tohoto dielu MŠF chcem opätovne zberateľom pripomenúť, že paleta zberateľských námetov pohľadníc je naozaj veľmi pestrá, podobne jako aj libretá, ktoré zbierku zvyčajne sprevádzajú a dokumentujú.

Pohľadnica s obrazom Albrechta Dürera z roku 1519, ktorou ten diel končí, nech je dokladom toho, že aj takí významní maliari sa tvorbe záhadných bytostí nevyhýbali.

Viac informácií o zbieraní pohľadníc nájdete v odbornej sekcii Pohľadnice.

Kontakt na autora článku: Alexander Urminský