Poštová známka:
Osobnosti: Dominik Tatarka (1913 – 1989)

Poštová známka z emisného radu Osobnosti pripomínajúca 100. výročie narodenia významného slovenského prozaika, esejistu a Dominika Tatarku (1913 – 1989)

Pôvodný výtvarný návrh(y):

Autor výtvarného návrhu známky: akad. mal. Dušan Grečner

• Príležitostná poštová pečiatka
  Inaugurácia poštovej známky Osobnosti: Dominik Tatarka (1913 – 1989)

• Slávnostná inaugurácia poštovej známky Osobnosti: Dominik Tatarka (1913 – 1989)

Tematický popis a súvislosti:

Dominik Tatarka (14. 3. 1913 – 10. 5. 1989) patrí ako prozaik a autor výtvarných, kultúrnych a spoločenských esejí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej kultúry 20. storočia. Jeho prvú zbierku noviel V úzkosti hľadania (1942) charakterizuje chvejivý pocit existenciálnej úzkosti z tragického ľudského údelu. Novela Panna zázračnica (1944) je Tatarkovou rozlúčkou s radostným obrazoborectvom mladosti, román Farská republika (1948) príbehom individuálneho zápasu za uchovanie ľudskosti v neľudskej vojne. Začiatkom päťdesiatych rokov stotožnil Tatarka ranoromantickú predstavu spoločenstva družnosti s komunistickým režimom (Družné letá 1954, Radostník 1954). Onedlho však v grotesknom texte Démon súhlasu (1963) ukázal zhubnosť tejto ilúzie. V novelách Rozhovory bez konca (1959) a Prútené kreslá (1963) sa vrátil k existenciálnym otázkam ľudského bytia. V súboroch esejí Proti démonom (1968) a Kultúra ako obcovanie (1996) sformuloval svoju koncepciu kultúry.

Po roku 1968 písal Tatarka autobiografické texty. Spájal v nich útržky denných zážitkov, nálad, listy, meditácie, reflexie. Vyšli po častiach v samizdate a v exile ako Listy do večnosti (1988), Sám proti noci (1984), Písačky (1984), súborne ako trilógia pod názvom Písačky (1998). V roku 1988 vyšli aj Navrávačky ako monologizované spracovanie nahrávok Tatarkových rozhovorov. Tieto texty tvoria autobiografickú os jeho samizdatového písania po tom, keď ho režim pripravil o verejnú existenciu.

Základom Tatarkovho imaginárneho múzea modernej kultúry, založeného na antickej a kresťanskej tradícii a národnom mýte uctievania, sa stal slobodný jednotlivec, svojprávny občan a suverénny štát. Predstavu Obce božej preniesol Tatarka po okupácii v roku 1968 na malé spoločenstvo československého disentu, na stýkanie a potýkanie, založené na úžase zo ženského, telesne erotického vzťahu a mužského priateľstva a solidarity.

Žitým konceptom slobodného človeka a vyústením umeleckej tvorby ako príbehu životnej existencie ostáva Dominik Tatarka v slovenskej kultúre výnimočným autorom intenzity osudových, tragických a melancholických okamihov ľudského bytia.

Autor (zdroj) popisu: PhDr. Peter Zajac, DrSc.