Postal History and Postal Service:
Postal services in Kosice from the middle of the 16th century until the 20th century

Use translation by Google Translate (no guarantee).

Zaujímavá poštová história v jednom z našich najväčších miest z pera naslovovzatého odborníka na poštovú históriu a úspešného vystavovateľa na medzinárodnom poli Dr. Juraja Pálku.

Počas katastrofálnej porážky uhorského vojska tureckou presilou sultána Sülejmana II. pri Moháči 29. augusta 1526 padol aj kráľa Ľudovít II. Jagelovský, čím vymrel rod Jagelovských po meči. Na základe dynastických dohôd z r. 1491 v takomto prípade uhorský trón mal pripadnúť rodu Habsburgovcov. Uhorská šľachta však nebola tomu naklonená, čo využil Ján Zápoľský, v tom čase najbohatší šľachtic Uhorska. Za podpory zákona z roku 1505, podľa ktorého za uhorského kráľa mohol byť zvolený iba šľachtic domáceho pôvodu, uhorská šľachta ho zvolila za uhorského kráľa a 11. novembra 1526 bol korunovaný. Nakoniec však následník trónu z rodu Habsburgovcov Ferdinand predsa len získal na svoju stranu uhorskú šľachtu a 16. decembra 1526 bol uhorským snemom v Bratislave zvolený za uhorského kráľa Ferdinanda I. a 3. novembra 1527 korunovaný tiež v Székesfehérvári (Stoličnom Belehrade). Takto došlo v Uhorsku k dvojvládiu. Situáciu ešte komplikovala prítomnosť Turkov, ktorí neustále prepadávali južné oblasti Uhorska a naviac s nimi kolaboroval protikráľ Ján Zápoľský. Panovník Ferdinand I. 25. júla 1527 na čele armády vtiahol do Uhorska, aby vojensky dobil svoje kráľovstvo. 24. februára 1538 vo Veľkom Varadíne Ferdinand I. pod tlakom neúspechov proti tureckej armáde uzavrel zmluvu s Jánom Zápoľským na základe ktorej si Ferdinad ponechal severozápadnú časť Uhorska, Chorvátsko a Slavóniu, Ján Zápoľský severovýchodná časť Uhorska s Košicami, Semohradskom a Zadunajskom s Budínom, južné časti Uhorska pripadli Osmanskej ríši. Podľa tejto zmluvy malo po úmrtí Jána Zápoľského celé jemu prislúchajúce územie pripadnúť Ferdinandovi I. Ján Zápoľský 21. júla 1840 po narodení svojho syna náhle zomrel. Ovdovelá kráľovná odoprela splniť zmluvu. Syn Ján Žigmund bol v septembri 1540 zvolený za uhorského kráľa, ktorým sa však nikdy nestal. V roku 1541 sa Sedmohradsko s uzemím v Zátisí stalo kniežatstvom.

Ferdinand I. prostredníctvom svojich vyjednávačov uzavrel spolu s Juraj Frátrom spoluporučníkom maloletého Jána Žigmunda tajnú zmluvu 8. septembra 1549, podľa ktorej Sedmohradsko s príslušnými časťami Uhorska mala pripadnúť Ferdinandovi, ktorý sa zaviazal dať mladému Zápoľskému Opolské a Ratiborské kniežatstvá v Sliezsku. 19. júla 1551 donútil vdovu po kráľovi Jánovi Zápoľskom Izabelu k podpísaniu zmluvy. Ihneď za tým Ferdinandovo vojsko pod Castaldovým vedením obsadilo Košice a potom Sedmohradsko. Na príkaz Ferdinanda I. Matej Taxis v tom čase už hlavný dvorský poštmajster zriadil poštové spojenie z Viedne do Sedmohradska. V r. 1552 - 1553 začal najprv organizovať poštovú linku Bratislava - Košice, ktorá nadväzovala na linku Viedeň, Fischamend, Petronell, Bratislava s konečnou stanicou Košice. Z dôvodov tureckých nájazdov v južnejších častiach Uhorska linka viedla údolím rieky Nitry a Váhu, smerom na sever a pod Tatrami smerom na východ cez Levoču, Prešov, do cieľovej stanice Košice. Súčasne s touto linkou Matej Taxis zriaďoval ešte jednu linku vychádzajúcu z Košíc smerom do Sedmohradska, ktorá od Vumigu (Vingrád južne od Gyulafehérvár – Karlsburg), sa rozdvojila a viedla do Déva (dnes Deva v župe Hunyad) a druhým smerom východnejšie do Nagy Szeben (Hermanstadt, dnes Sibiu v župe Szeben). Táto linka mala 25 poštových staníc. Na území dnešného Slovenska bola jedna poštová stanica podľa Henneyho Hankusz, podľa Dragouna Charkusz (Eszkáros) – Skároš, ďalšie boli už mimo územia Slovenska. Obidve linky od svojho vzniku fungovali ako vojenské linky a financovala ich vojenská pokladnica. Nezvládnutím vojska veliteľom Castaldom Ferdinand I. stratil vplyv nad Sedmohradskom a tým linka z Košíc na východ r. 1556 zanikla. Linka Bratislava - Košice fungovala ďalej a od r. 1556 stala riadnou štátnou linkou. V roku 1558 mala 22 poštových staníc.

Prvým známym poštmajstrom na poštovej stanici v Košiciach bol Anton Mária a v tejto funkcii zotrval od roku 1558 do roku 1565. Podľa listu ktorý cituje historik Ladislav Munkás Anton Mária je talianskeho pôvodu, zbehlý v latinskom, nemeckom aj maďarskom jazyku, čestne sa choval, bol veľmi dobrým, usilovným a poriadnym človekom. Povinný bol vydržiavať pre poštové účely 3 kone. Po smrti Antona Mária od roku 1566 poštmajstrom košickej poštovej stanice sa na krátko stal Bartolomej Paar a po ňom do roku 1570 Mundin Paar. Okolo roku 1580 košickým poštmajstrom bol Andrej Wollzogen.

V tom čase v 16. storočí bola pravdepodobne poštová stanica v Košiciach v Levočskom dome (podľa Štefana Liptáka). Tento dom vyhľadávali cestujúci aj obchodníci, pretože slúžil aj ako hostinec.

Po smrti Ferdinanda I. nastúpil na uhorský trón r. 1564 Maximilián II. V roku1566 vznikol vojnový konflikt nielen s Jánom Žigmundom Zápoľským ale aj s Turkami. V tom čase na návrh najvyššieho dvorného poštmajstra Pavla Wolzogena 1. mája 1566 zorganizoval Peter Paar dočasnú vojenskú poštovú linku medzi Košicami a Szatmárom (Satu Mare v Rumunsku), ktorá mala 10 poštových staníc. Na dnešnom území Slovenska bola len 1 poštová stanica v Seni (Szina, Szenya, Abaujszina). Od novembra 1567 sa táto linka stala pravideľnou štátnou linkou. Spravoval ju Mundin Paar košický poštmajster. Táto linka však nespĺňala úradné požiadavky, pretože obchádzala, dôležité miesta. Košická poštová stanica v tom čase držala 3 kone a 12 jazdných poslov, ale pre túto linku košický poštmajster bol povinný vydržiavať 18 koní. Pod tlakom tureckých nájazdov medzi Tokajom a Szatmárom musela byť poľná pošta preložená na rozkaz košického kapitána Lázára Svendyho smerom na Rákoš (Rákos, Abaujrákos- župa Abauj –Torna), Zemplínske Jastrabie (Magyar Jesztreb –Zemplínska župa), Strážne (Örös, Oerosch – Zemplínska župa), Kráľovský Chlmec (Király Helmecz, Helmecz – Zemplínska župa). V prvom desaťročí XVII. Storočia Kráľovská komora rozšírila poštovú linku Košice Szatmár.

Koncom roka 1604 vypukla v Sedmohradsku prvá vzbura protestantskej šľachty a na jej čelo sa postavil sedmohradský magnát Štefana Bocskay, ktorý sa dal v Sedmohradsku vyhlásiť za knieža. Po počiatočných úspechoch, padli do jeho rúk aj Košice s cisárom Rudolfom 23. júna 1606 uzavrel mier vo Viedni. Povstanie spôsobilo poštám veľké škody, po ich náhrade bola ich činnosť obnovená.

V tých časoch okolo r. 1605 bol košickým poštmajstrom Andrej Hueber. Počas Bocskayovho povstania mu zhabali dom, povstalci ho vyhnali za múry mesta, kde aj na následky zranenia umrel. Jeho vdove nezostalo z celého majetku ani toľko, aby nebohému manželovi mohla urobiť slušný pohreb.

4. marca 1610 cisár Matej II. listom Uhorskej a Spišskej komory vymenúva poštmajstrov, aj poštmajstra v Košiciach a k nim patriacim trom poštovým staniciam – Seňa, Vilmány, Drienov , kde bol potvrdený doterajší poštmajster Tobiáš Hueber. 13. decembra 1612 pošta v Košiciach bola listom cisára Mateja II prepožičaná aj s filiálkami v Seni, Vilmány a Tállya Ondrejovi Petrovickému ktorý do toho času spravoval poštu v Szatmári. Do Szatmáru nastúpil za poštmajstra dovtedajší košický poštmajster. 26. marca 1613 listom cisára Mateja II. bol menovaný za poštmajstra v Košiciach Juraj Tuffel.

Ďalšie protihabsburské povstanie bolo vedené Sedmohradským kniežaťom Gabrielom Bethlenom, ktorý využil povstanie českých a moravských stavov a počas septembra 1619 sa zmocnil horného Uhorska patriace do tej doby cisárovi. Následkom toho sa celá poštová sieť Bratislava – Košice a Košice Szatmár padla do jeho rúk. Väčšina poštmajstrov buď dobrovoľne alebo násilne boli prinútení zložiť Bethlenovi prísahu vernosti. G. Bethlen sa dal 25. augusta 1620 zvoliť za uhorského kráľa. Po striedavých úspechoch, v roku 1626 Valdstein porazil Bethlena na Morave a 28. decembra 1626 uzavrel mier s cisárom Ferdinandom II. Po smrti Gábora Bethlena poštová linka Košice Szatmár znovu pripadla do pôsobnosti Spišskej komory.

V r. 1633 Košice figurujú ako hlavná poštová stanica ku ktorej patrili už 4 vidiecke pošty a vydržiavala 13 koní, pošta doručovala zásielky 2x do týždňa. Prvým poštmajstrom domáceho pôvodu bol v r. 1662 Gabriel Soós a r. 1686 Ján Gránát.

Počas povstanie Imricha Tökölyho (1678-1684) pošty pre politickú príslušnosť netrpeli. Prevzal do svojich služieb existujúcu kráľovskú poštu a a uvedomujúc si dôležitosť pošty r. 1682 v Košiciach vydal nariadenie a predpisy na ochranu poštárov, ktoré je podobné poštovému nariadeniu Leopolda I. z roku 1670. Kontrolou poštových staníc poveril prešovského poštmajstra Gabriela Dobaya (Kormány L.).

Vydaním dvoch poštových nariadení v roku 1695 Leopoldom I. došlo ku konsolidácii poštového systému, ktorá však netrvala dlho. Voči centralistickým snahám panovníka sa rozhorelo nové povstanie na čele so sedmohradským kniežaťom Františkom Rákóczim II. v rokoch 1703 - 1711. Rákóczi hneď po prvých vojenských úspechoch vybudoval svoje vládne a správne orgány, čo si vyžadovalo aj vytvorenie dobre organizovanej poštovej siete. Knieža zriadil od jesene 1703 originálnu poštovú organizáciu, ktorá svojou štruktúrou a hustotou poštovej siete prekonala do tej doby existujúcu poštu v Uhorsku. Do svojej poštovej organizácie zakomponoval aj Košickú poštovú stanicu. Porážkou Rákócziho povstania v roku 1711 skončilo obdobie zápasov uhorských stavov proti absolutisticko-centralizačným snahám Habsburgovcov.

Z hlavných poštových staníc sa postupne vyvinuli oblastné prefektúry. V polovici 18 storočia bolo v Uhorsku 8 takýchto prefektúr z toho v Hornom Uhorsku 2: v Košiciach kam patrilo 38 poštových staníc a v Bratislave, ku ktorej prináležalo 19 poštových staníc.

V roku 1720 bol v Košiciach poštmajstrom Viktorin Flachenfeld, ktorý podľa záznamov v mestskom archíve sa zaslúžil o postavenie morového stĺpa so súsoším nepoškvrnenej Panny Márie (immaculaty) na pamiatku morovej epidémia v rokoch 1709 – 1710 v centre mesta na mieste bývalého vojenského popraviska (teraz Hlavná ulica) čiastočne na svoje útraty a čiastočne z pozbieraných darov. Jeho nasledovníkom bol jeho syn Ferdinand Flachenfeld pd roku 1740 do roku 1758.

Je pravdepodobné, že v prvej polovici 18. storočia bola poštová stanica vo Faul Gasse č. 25 na mieste dnešného Péchyho paláca, v budove, ktorá bola po roku 1807 buď zbúraná, resp. prestavaná (teraz Alžbetínska ulica č. 14).

Pretrvávajúce nedostatky v poštovníctve viedli Máriu Teréziu k vydaniu dvoch patentov roku 1748.

Od r. 1758 bol bol košický poštový úrad označený ako Ober-Postamt a Fridrich Ernest Haager bol Ober-Postamt-Verwalter.

Spišská komora, založená Maximiliánom II. ešte v r. 1565 sídlila najprv v Spišskom Štvrtku, potom v Levoči a po troch rokoch bola preložená do Košíc na Hlavnú ulicu, do štyroch vedľa seba stojacích budov, ktoré r. 1632 boli spojené a vznikol tu administratívny komplex. Na tomto mieste kráľovná Mária Terézia roku 1770 dala postaviť nový dvojposchodový reprezentatívny barokový palác Spišskej komory (finančná inštitúcia s pôsobnosťou pre prevažnú časť Uhorska) na Hlavnej ulici - Haupt Gasse č. 121 – Königliches Cammeral Gebeude (dnešná Hlavná ulica č. 68). V tom čase bola najmohutnejšou svetskou budovou v meste a siahala až po Mäsiarsku ulicu. Okrem Spišskej komory bolo do nej umiestnené koncom 18 storočia aj Cisársko-kráľovské poštové riaditeľstvo, komorský úrad a banka. Riaditeľom bol Karol Veber, jeho zástupcom bol adjunkt Kazimír Lésznievics. Na riaditeľstve pracovali ďalší šiesti úradníci, traja asistenti, jeden praktikant, traja vozmajstri, dvaja listoví doručovatelia a traja manipulátori. Riaditeľstvu podliehal jeden poštový úrad v Košiciach a 44 poštových staníc mimo Košíc. Hlavným poštmajstrom poštových staníc bol Ján Krucsay.

Barokový palác Spišskej komory, od konca 18. storočia aj sídlo Cisársko-kráľovského poštového riaditeľstva, od roku 1854 C.k. finančné riaditeľstvo. Fotka je z r. 1900 s obchodmi.

V rokoch 1935-1937 budovu bývalej Spišskej komory (od roku 1854 Cisársko-kráľovského finančného riaditeľstva) v tom čase ešte pevnú a zdravú budovou zbúrali a postavili nový funkcionalistický objekt finančného riaditeľstva. Pri prehlbovaní základov sa našla medená kazeta s 12 kg vážiacim košickým zlatým pokladom.

V roku 1783, cisár Jozef II. poveril riadením pôšt v Uhorsku Miestodržiteľskú radu, a jej sídlo preložili z Bratislavy do Budína. Miestodržiteľskej rade podliehalo osem poštových riaditeľstiev, neskôr premenovaných na prefektúry. . Pod Košickú prefektúru patrili pošty 16 žúp: Abovská, Turnianska Šarišská, Spišská, Liptovská, Turčianska, Gemerská, Boršodská, Zemplínska Užská, Beregská, Ugočská, Maramarošská, Szabolčská, Szatmárska a Biharská. V týchto župách bolo spolu 73 poštových staníc. Dostavníky premávali 2x týždenne – v pondelok a v piatok. Roku 1792 mal poštový úrad v Košiciach 5 zamestnancov. Košice mali vtedy asi 7.500 obyvateľov.

V roku 1789 bola zriadená aj južná linka Bratislava - Košice, ktorá viedla cez Banskú Bystricu ( Neusohl, Besztercze Bánya, 1769-), Rožňavu (Rosenau, Rozsnyó, 1759-), Medzev (Metzenseifen, Alsó Meczenzéf, 1787-), mala 20 medzistaníc a merala 53 míľ (397 km).

Z Košíc viedla linka smerom na východ do Maramarossziget (župa Maramaros) cez Užhorod (Ungvár, 1786) na území dnešného Slovenska boli stanice Seňa (Szinye, Petőszinnye, 1787-), Sečovce (Gálszécs 1786, v r. 1791–1854, pošt. úrad preložený do Vojčíc, 1854-), Vojčice (Vecse, 1791–1854), Michalovce (Nagymihály, 1786) a Sobrance (Szobránc, 1776). V r. 1838 fungovala linka Košice-Mukačevo-Megyes (Mediasch, župa Nagy Kükülő), s tými istými stanicami na Slovenskom území.

Z Košíc na juh viedla linka cez Hidasnémeti do Miskolca a ďalej do Budína, ďalším smerom z Hidasnemti cez Vizsoly – Tállya, do Debreczenu. smerom na juh viedla aj linka do Sárospataku (Šarišský Potok) a ďalej do Tokaja, kde sa napájala na linku do Szatmáru, resp. Nagybánya. Na slovenskom území boli poštové stanice – Veľaty (Velejte,1791) a v prvej polovici 19. storočia založená pošta Trebišov (Tőketerebes - 1830). V roku 1838 fungovala linka Vojčice – Tállya s tými istými stanicami na Slovenskom území. Smerom na sever bola zriadená linka - Lemešany (Lemesán) – Prešov (Eperjes) kde sa rozdvojila a jedným smerom viedla do Bardejova (Bártfa) a ďalej do Galícicie a druhým smerom – Levoča (Lőcse) Lučivná (Lucsivna) do Bratislavy (Pozsony), na západ Jasov (Jászó-Ujfalu) – Nižný Medzev )Alsó-Meczenzéf) – Smolníkn (Szomolnok) – Rožňava (Rozsnyó) – Rimavská Sobota (Rimaszombat) do Hlohovca (Galgóc).

V polovici 18. storočia sa rozšírila poštová doprava o ďalšiu službu. Zaviedla sa pravidelná doprava poštovými vozmi – diligenciami . Poštovníctvo sa rozdelilo na dve vetvy. Vozová pošta bola riadená centrálne z Viedne v celej monarchii. Listová pošta - podliehala krajinským orgánom jednotlivých žúp. V druhej polovici 18. storočia vozová pošta premávala 2x týždenne pre osobnú dopravu aj poštové zásielky. V r. 1829 Chabžanský (Chabžany od r. 1965 časť Lemešian) poštmajster Bujanovics Ede založil súkromný vozový podnik, ktorý fungoval takmer vyše 15 rokov a jeho diligencie premávali medzi Košicami a Prešovom každý druhý deň. Cesta diligenciami z Košíc do Budapešti trvala 6 dní, poplatok za jednu osobu bol 9 Ft 34 kr. V roku 1838 listová pošta bola zasielaná do Budapešti 5x týždenne a r. 1843 už denne. Po vybudovaní železničných tratí v druhej polovici 19 storočia, vozová pošta sa podstatne znížila.

R. 1827 poštovým riaditeľom v Košiciach bol František Polakovics. Vedúcim pošty v r. 1839 bol Jozef Spielmann. Prednosta pošty do revolúcie r. 1848 Jozef Németh pred povstaleckým vojskom ušiel do Galície, maďarská vláda počas revolúcie vymenovala Ľudovíta Toborfyho, po potlačení revolúcie rakúska vláda opakovane vymenovala Jozefa Németha. Košice mali v polovici 19. storočia asi 15.000 obyvateľov.

Prvé telegrafné vedenie na území Abovsko-Turnianskej župy sa dalo do prevádzky 28. novembra 1856 z Debreczenu cez Tokaj, Szántó do Košíc. V Košiciach bola zriadená telegrafná stanica 26. novembra 1856. Telegrafný a poštový úrad boli v jednej budove v priestore železničnej stanice, ktorá slúžila aj ako sklad.

Poštový a telegrafný úrad v Košiciach boli v roku 1856 v budove železničnej stanice.

Telegrafný úrad mal – správcu a dvoch úradníkov: František Binder a Jozef Ostremair. Odosielali a prijímali telegramy na prvej zavedenej linke Košice – Debrecen.V rokoch 1860-64 keď bola zavedená denná aj nočná služba telegrafný úrad mal 6 zamestnancov. Od r. 1870 fungovala v Košiciach Hlavná telegrafná stanica, ktorá mala jedného riaditeľa, troch tajomníkov a 6 úradníkov. V tomto období táto inštitúcia bola podriadená cisársko-kráľovskému telegrafnému inšpektorátu v Budapešti. Telegrafný úrad v Košiciach v roku 1872 prijal 26.152 telegramov.

V roku 1850 nahradili hlavné poštové správy provizórne zriadené riaditeľstvá. Jedno riaditeľstvo bolo aj v Košiciach. V roku 1850 sa pre všetky pošty zaviedol jednotný názov „poštový úrad.“

Po revolúcii bolo v roku 1850 zriadené poštové riaditeľstvo pre košický dištrikt, s 18 zamestnancami so sídlom v niekdajšom dome grófa Juraja Andrássyho na Hlavnej ulici, v ktorom sa narodil Július Andrássy, budúci ministerský predseda (tento dom bol v rokoch 1898 - 1899 zbúraný a na jeho mieste bol postavený Andrássyho palác - dnes Hlavná 81). Priestory boli nevyhovujúce, preto sa riaditeľ Dr. Július Biringer už do roku 1873 snažil o umiestnenie riaditeľstva vo vyhovujúcejších priestoroch.

„Starý“ Andrássyho palác, po roku 1850 sídlo Poštového riaditeľstva košického dištriktu, s podjazdom smerom na Bogen Gasse (teraz Biela ulica).

Prvý vlak s parnou lokomotívu prišiel do Košíc z Miškolca 5. júla 1860. V roku 1870 dali do prevádzky železničnú trať Košice – Prešov. V tom istom roku začala fungovať prvá vlaková pošta Budapešť – Miškolc – Košice. V roku 1872 začali chodiť vlaky na novovybudovanej trati Košice – Poprad a v roku 1890 na trati Košice – Turňa nad Bodvou. Prvý rýchlik na trati Budapešť – Košice došiel do Košíc v roku 1891. Ním sa prepravovali denníky z Budapešti do Košíc. Košice mali v tom čase 30.000 obyvateľov.

V roku 1882 otvorili na železničnej stanici v Košiciach staničný poštový úrad – Pošta Košice 2. Tento poštový úrad bol súčasne aj predstavenstvom vlakových pôšt, ktoré premávali na tratiach Košice – Vrútky, Košice – Orlov, Košice – Slovenské Nové mesto.

Ďalší poštový úrad Košice – Ferenczváros zriadili roku 1884 na Csermely utca (terajšia Komenského ulica). Košice mali v tom čase 26.000 obyvateľov.

V obvode Správy pôšt bolo v tom čase 171 poštových úradov. V Košiciach sa zásielky doručovali 2x denne, pracovalo tu 7 poštových doručovateľov.

Začiatkom roka 1886 bolo poštové riaditeľstvo s prispením riaditeľa Jána Raschka preložené do domu zemepána Karola Feldheima na Pivovarskej ulici (Sörház utca, dnes Poštová ulica č. 14), ktorý bol pre tento účel prestavaný. Obchodná komora mala voči tomu výhrady a v záujme zabezpečenia dopravy zaslala ministerstvu žiadosť zriadiť kompletný poštový úrad v Lödererovom, alebo inom vhodnom dome, v dolnej časti Hlavnej ulice. Považovali za potrebné zabezpečiť bezpečný prístup k novému poštovému riaditeľstvu na malej Pivovarskej ulici, uzavrieť ju pre vozovú premávku a vyhradiť len pre chodcov a za tým účelom vybudovať chodníky, kým táto ulica nedosiahne potrebnú šírku.

„Feldheimov dom“ na Pivovarskej ulici (dnes Poštová 14, prvá budova vpravo), v rokoch 1886 – 1933 sídlo Riaditeľstva poštového a telegrafného úradu a Pošty Košice 1.

V dôsledku námietky Obchodnej a priemyselnej komory na presťahovanie poštového riaditeľstva do domu č. 8 na Pivovarskej ulici, Ministerstvo dopravy rozhodlo dať do prevádzky v južnej časti mesta poštový úrad I. triedy s názvom „Kassa Fő utca - I. kerület“, buď v budove terajšieho poštového riaditeľstva, alebo v jeho najbližšom okolí a  mal mať spojenie s Carriolovou poštou hlavnej pošty. V termíne 1. júla sa zriadil poštový úrad „Hotel Schalkház“ (majiteľ rakúskeho pôvodu Schalkhass postavil hotel r. 1873 na mieste Stillerovho domu, kde mal hostinec, ktorý prenajímal, on sám prevádzkoval kasíno v mestskej redute) na Hlavnej ulici č. 5. Súčasne k termínu 1. júl 1886 sa s poštovým riaditeľstvom do domu č. 8 na Pivovarskej ulici presťahoval j telegrafný úrad.

Hotel Schalkház, postavený v roku 1873, v ktorom bol Poštový a telegrafný úrad Košice 3 v rokoch 1886 – 1907.

V novembri 1886 riaditeľ pošty Johann Raschka po polročnom pôsobení v Košiciach sa vracia do Budapesti do funkcie riaditeľa poštového riaditeľstva hlavného mesta. Doterajší zástupca riaditeľa z Budapesti Gejza Stankovics bol menovaný do Košíc na jeho miesto.

V tom istom roku bola v novinách (Kaschauer Zeitung) správa o vynáleze poštovej schránky novej konštrukcie, ktorej zvláštnosť spočívala v tom, že po vhodení listu, ten bol automaticky opečiatkovaný a zo schránky bolo vyhodené poradové číslo, ktoré slúžilo ako príjmový doklad. Tieto automatické schránky boli dané do prevádzky v Budapesti.

S platnosťou od 1. septembra 1887 minister spojov a verejných prác (Gábor Baross rodák z Pružiny, z Trenčianskej župy) zjednotil poštové úrady s telegrafnými úradmi a v Košiciach vzniklo jednotné riaditeľstvo pôšt a telegrafu (podobne aj v mestách: Bratislava, Veľký Varadín, Sibiu, Temešvár, Pécs, Sopron a Arad). V tejto spojitosti bola od 9. septembra 1888 na poštovom úrade „Hotel Schalkház“ zriadená telegrafná stanica. Prijímala telegramy zasielané vnútroštátne, aj do zahraničia, nielen cez všedné dni, ale aj vo vyhradených hodinách v nedeľu a cez sviatky. Došlé telegramy aj naďalej vydávala iba hlavná telegrafná stanica. V záujme urýchlenia doručovania zásielok sa v roku 1888 zvýšil počet doručovateľov v Košiciach z 8 na 12.

Na čele Poštového a telegrafného riaditeľstva v Košiciach stál v roku 1894 Róbert Bene. V tom roku bolo na území Košíc v prevádzke 3 poštové a telegrafné stanice a dva poštové úrady (zberne). R. 1902 na riaditeľstve celkove pracovalo 32 zamestnancov, riaditeľom bol naďalej Róbert Bene. Hlavná pošta Košice 1 na Pivovarskej ulici mala spolu 13 pracovníkov.

Róbert Bene - riaditeľ Poštového a telegrafného riaditeľstva v Košiciach v rokoch 1894 – 1902.

V druhej polovici roka 1898 bola daná do prevádzky na železničnej stanici nová poštová budova, s účelove zariadeným vnútrajškom pre pohodlnú a nerušenú prevádzku. V celej tejto modernej novej budove bolo elektrické osvetlenie a bol umiestnený aj hlavný telegrafný úrad na čele s poštovým a telegrafným inšpektorom Jánom Riedlom. R. 1902 mal staničný Poštový úrad Košice 2 spolu 65 pracovníkov.

Poštový úrad Košice 3 bol na Hlavnej ulici č. 5 (budova hotela Schalkház). Vedúcim bol Inšpektor Jozef Dropa, ktorý mal pridelených 8 zamestnancov. Poštový úrad Košice 4 bol na Hlavnej ulici č. 125. Na jej čele stála žena – poštmajsterka Ilona Rudloffová s jednou podriadenou pracovnou silou.

Poštové a telegrafné riaditeľstvo v Košiciach zriadilo od 16. apríla 1901 poštovú zberňu na Hlavnej ulici č. 12 – v budove Forgácsovho paláca. Bola zariadená aj na zasielanie doporučených listov vo vnútrozemí, do Rakúska, Bosny, Hercegoviny a Nemecka do hodnoty 400 K, súčasne dobierky, balíky a bol tu aj predaj cenín. Za krátky čas, 9. mája 1901, bola na Hlavej ulici č. 53 zriadená ďalšia poštová zberňa s tým istým rozsahom poštových služieb, ale od 1. mája bolo možné zasielať do Bulharska aj dobierky. Od 1. novembra 1912 bola zriadená nová poštová zberňa na Pesti út č. 7 (teraz Južná trieda) s názvom „Kassa gyüjtőposta 1. Sz“, ktorá mohla prijímať doporučené listy, balíky do vnútrozemia, Rakúska, Bosny, Hercegoviny, Nemecka, u ktorých nie je vyznačená hodnota nad 100 K a ktoré neobsahujú žiadnu hotovosť, alebo cennosti, ktorých váha nie je pod 1 kg.

Na Bercsényiho ulici č. 5 bol od 7 mája 1907 zriadený nový poštový, telegrafný a telefónny úrad ktorý sa presťahoval z budovy hotela Schalkház.

Pod tlakom silnej prevádzky na poštách v Košiciach v máji 1907zriadili na železničnej stanici filiálny poštový úrad. Nakoľko staničný úrad obsadil celú staničnú budovu, nadstavali vedľajšiu budovu, kde bude nová pošta v prevádzke.

Od 6. februára 1915, mimo centra mesta v novej vojenskej nemocnici, zriadilo Poštové a telegrafné riaditeľstvo v Košiciach Poštový a telegrafný úrad Košice 6 (Kassa 6).

V roku 1891 za začalo v meste so zavádzaním telefónnej siete z budovy poštového a telegrafného riaditeľstva. V prvom roku bolo na košickú manuálnu telefónnu ústredňu zapojených 40 účastníkov, boli to väčšinou štátne úrady a podniky, v roku 1893 sa zvýšil počet predplatiteľov telefónov na 90. Roku 1893 zriadili telefónnu ústredňu aj na staničnom poštovom úrade. R. 1902 bolo v Košiciach 240 telefónnych účastníkov a r. 1910 už 430 (podľa Kassai Ujság – Košické noviny). V r. 1910 mali Košice 44.211 obyvateľov.

Za nevhodné sa od začiatku považovalo umiestnenie riaditeľstva pôšt a neskoršie aj telegrafu na Pivovarskej ulici (Sörház utca, dnes Poštová ulica č. 14), ale od r. 1907 sa čoraz častejšie o tom diskutovalo, hlavne o nevyhovujúcich parametroch budovy hlavnej pošty Po rôznych návrhoch sa v januári r. 1914 už konkrétne rokovalo o novom trojposchodovom objekte s nákladom 1,5 milióna korún a mal sa začať stavať v máji. Nový poštový palác mal stáť na mieste starej budovy hlavej pošty, výstavbu však v tom čase prekazila I. svetová vojna. Po vzniku Československa bol v roku 1921 vytýčený nový pozemok na jeho výstavbu – nezastavaná plocha jazdeckého areálu južnejšie od delostreleckých kasární, tiež na Pivovarskej ulici. S výstavbou budovy riaditeľstva pôšt a telegrafu sa začalo až v roku 1928 podľa projektu pražského architekta Bohumíra Kozáka. V rozsiahlom komplexe budov naprojektoval aj priestory pre Poštový a telegrafný úrad Košice 1, poštový a telegrafný hospodársky úrad a v južnej časti rozhlasové štúdio „Radio journal“. Bola to moderná funkcionalistická budova, ktorej charakter sa uplatnil ako v exteriéri tak ej v interiéri. Realizovala ju brnensko-užhorodská stavebná firma Bedřich Koráb a Jaroslav Železný za približne 21 mil. korún. Prevádzka v novom poštovom paláci bola zahájená 3. marca 1933. Prednostom Riaditeľstva pôšt a telegrafov sa stal vrchný poštový radca Antonín Rab.

Kasárne 6. delostreleckého pluku, oproti ohradený jazdecký areál delostrelcov, miesto budúceho poštového paláca v západnej časti Pivovarskej ulice.

Komplex budov Riaditeľstva pôšt a telegrafov a Poštový a telegrafný úrad Košice 1 daný do prevádzky 17. marca 1933.

Literatúra:

1. Gašpar, J.: KOŠICE pohľady do histórie mesta na starých pohľadniciach, I. časť, Český Těšín, 2011.
2. Henney, V.: A Magyar posta története, Budapešť 1926.
3. Segeš, V. a kolektív: Kniha kráľov, panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov, Bratislava 2003.
4. Lipták, Š.: História spojovej služby v Košiciach, Spojársky obzor, ročník IX. č. 3 (43), str. 42 - 47, Bratislava, 8. augusta 1983.
5. Magayarország vármegyei és városai, Abauj-Torna vármegye, Posta és távíró Abauj-Torna vármegyében 447 – 457, Budapest.
6. Noviny vydávané v Košiciach v r.1886–1915: Abauj-Kassai-Közlöny, Felső Magyarország, Kassai Hírlap, Kassai Ujság, Kaschauer Zeitung, Napló, Pannonia.
7. Pálka, J.: Začiatky poštových spojov na Slovensku so zameraním na Košice, Zborník vedeckej konferencie poštovej histórie štátov stredoeurópskeho regiónu, Košice, 2009.