Známkové územia a teritoriálna filatelia:
Známkové územia - Akpinar

Príspevok z oblasti známkových území zameraný na provizórne známky používané počas vojnového konfliktu v roku 1922 v tureckej dedinke Akpinar v Strednej Anatólii.

Akpinar bol v roku 1922 malou horskou dedinkou v Strednej Anatólii, kde bola počas bojov s gréckymi vojskami dislokovaná 16. pešia divízia tureckej armády. Táto bola súčasťou 6. armády, ktorá sa pripravovala na útok proti Grékom, ku ktorému skutočne došlo od 22. 8. 1922. Grécky veliteľ generál Trikopis sa vzdal 30. 8. 1922. Turecké vojská ďalej pokračovali v postupe a 9. 9. 1922 dosiahli Smyrnu.

Do dedinky Akpinar neviedli žiadne cesty, len chodníčky cez hory. Aby jednotky na svoju prítomnosť neupozornili, zásoby sa dodávali len v minimálnych množstvách a známky sa poľným poštám č. 46, 95 a 102 začiatkom augusta 1922 minuli. Zásielky vojakov boli síce od poštovného oslobodené, ale dôstojníci za poštu platili.

Za tejto situácie náčelník štábu divízie bej Nihat nariadil vydanie provizórnej známky. Úlohou bol poverený bej Nedjib, ktorý vyrobil gumenú pečiatku a pečiatkoval modrou farbou 20 strán notesa, vždy po troch známkach v piatich radoch. Text známky bol POSTA BESH G, čo znamenalo pošta 5 piastrov. Následne bolo vyrobených ešte ďalších 300 známok na novinovom papieri, teda sú na nich aj časti novinových správ. Použité známky nesú pečiatky poľných pôšt č. 95 a 102. Na obrázkoch sú horizontálna dvojica známok, vytlačených na novinách, s pečiatkou poľnej pošty č. 95, a 2 známky na papieri z notesa.

   

V polovici augusta boli z Angory dodané známky Anatólie. Nepredané zvyšky akpinarských provizórií a pečiatka na ich výrobu boli spálené. Niekoľko nepoužitých známok však zostalo dôstojníkom, ktorí si ich pre svoju potrebu kúpili, a načierno si 2 archy nechal aj bej Nedjib, ktorý ich neskôr predal obchodníkovi so známkami Aramovi Hocacanovi, odkiaľ sa ďalej dostali na filatelistický trh.

Viac informácií o zbieraní podľa známkových území nájdete v odbornej sekcii Známkové územia.

Kontakt na autora článku: Peter Valdner