Známkové územia a teritoriálna filatelia:
Známkové územia - Uhorsko 1918 – 1924

Článok venovaný známkovým územiam Uhorska v rokoch 1918 – 1924

Po skončení I. svetovej vojny sa rozpadlo nielen Rakúsko-Uhorsko, ale i na území Uhorska vznikali nové územné celky, ktoré po vojne prirodzene využívali zvyšky uhorských známok, na ktoré zväčša aplikovali rôzne pretlače. Z hľadiska FAZZu a zberateľov ZZ ich možno rozdeliť do troch skupín: miestne vydania, okupačné vydania a vydania následníckych štátov. Geograficky sú všetky známky miestne, lebo aj použitie okupačných vydaní bolo obmedzené na určité miesto.

Články, uverejnené pánom Csabom I. Kohalmim v The News of Hungarian Philately, sa zoberali otázkou čo odlišuje „okupačné vydanie“ od „miestneho vydania“, čím sa pretlačená uhorská či maďarská známka stáva „vydaním nástupníckeho štátu“ a boli impulzom k napísaniu tohto článku, lebo som sa stretol s ich katastrofálnym českým prekladom (preklad nerozlišoval medzi Uhorskom a Maďarskom, medzi Českom a Československom a pod.). Keďže články obsahovali zjavné faktické chyby o politických udalostiach v dôsledku skutočnosti, že ako autor pripustil, nevie po nemecky, takže použiteľné zdroje informácií mal veľmi obmedzené, tieto som miestami upravil a doplnil. Filatelistické údaje sú zväčša prebraté bez podrobnejšieho overovania, v nejednom prípade však podľa možnosti tiež doplnené.

Od roku 1918 boli uhorské známky pretláčané československými, francúzskymi, chorvátskymi, rakúskymi, rumunskými, srbskými a talianskymi úradmi. Niektoré z nich boli predstaviteľmi oficiálnej vlády alebo vojenských síl, iné poštového riaditeľstva alebo len podnikateľov. Aby sa určil charakter emisie, treba vziať do úvahy rôzne demarkačné čiary, určené Francúzmi v období od prímeria podpísaného 3. XI. 1918 v Padue až do podpísania Trianonskej zmluvy 4. VI. 1920 vo Versailles.

Dohody o zastavení nepriateľstva určili demarkačné čiary v južnom a juhovýchodnom Uhorsku medzi maďarskými a francúzskymi, srbskými alebo rumunskými silami. V severnom Uhorsku nebola pre československé sily, ktoré obsadili územie zo svojej vlastnej iniciatívy, určená žiadna demarkačná čiara. Na jar 1919 zatlačila maďarská rudá armáda československé vojská späť na Slovensko, ale potom sa stiahla.

Medzi dňom prímeria a podpísaním Trianonskej zmluvy sa teda dá časť Uhorska pod kontrolou cudzích síl, či už civilných alebo vojenských, považovať za okupovanú. Ak boli uhorské a maďarské známky počas tejto doby pretláčané pod správou cudzích úradov, sú v tomto článku považované za okupačné vydania. Ak však boli pretláčané miestnymi iniciatívami (špekulatívnymi alebo vlasteneckými), sú považované za miestne vydania. V dôsledku podpisu Trianonskej zmluvy prestal vojnový stav medzi uhorskou časťou Rakúsko-uhorskej monarchie a mocnosťami Dohody, ale jej územia zostávali obsadené. Emisie sú považované za vydania nástupníckeho štátu, ak boli pretlače schválené poštovými úradmi v nástupníckom štáte, alebo poštová platnosť vydaní bola rozšírená za hranice Uhorska, alebo ich maďarské poštové úrady uznávali ako platné. Tu si však treba uvedomiť relatívnosť kritérií – to čo maďarský filatelista bude považovať za vydanie okupačné, filatelista z nástupníckeho štátu bude považovať za oslobodenecké, teda miestne. A naopak. Pripomínam, že členenie v tomto článku je prebraté z maďarských zdrojov. Ukazuje to na nezmyselnosť limitovania zbierania ZZ podľa FAZZu, t. j. bez miestnych vydaní.

Dohody o zastavení paľby určili, že poštové služby na územiach Uhorska, okupovaných spojeneckými armádami, zostanú v rukách maďarskej poštovej správy. Okupačné orgány neboli osobitne oprávnené meniť (pretláčať) akékoľvek poštové známky zo svojej iniciatívy. Používajúc tento právny výklad, maďarské poštové úrady v Budapešti odmietali uznávať všetky také známky ako pravé, okrem troch pretlačí – Baranya, Fiume a Hrvatska SHS.

Fiume (Rijeka) bolo politicky súčasťou Uhorska, zemepisne oddelené napoly nezávislým chorvátsko-slavónskym kráľovstvom. 28. X. 1918, deň pred chorvátskym vyhlásením nezávislosti uhorská posádka, tvorená väčšinou Chorvátmi, opustila mesto. Prístavné mesto, ktorého väčšina obyvateľov bola talianskej národnosti, vyhlásilo svoj úmysel spojiť sa s Talianskom. Aby sa tomu zabránilo, chorvátski dobrovoľníci mesto obsadili, a na pár týždňov sa stalo súčasťou Chorvátska. 15. XI. 1918 Chorváti mesto opustili s tým, že sa bude rokovať. 17. XI. 1918 však do prístavu vplávalo talianske loďstvo a spojenci vytvorili vojenskú kontrolnú komisiu na správu mesta. Komisia nastolila civilnú poštovú správu a dala pretlačiť značnú zásobu uhorských známok. Tieto vydania sa tak môžu považovať za okupačné, pretože bola použitá vojenská sila ku zmene nezávislosti územia.

Tajná zmluva, podpísaná v Londýne 26. IV. 1915, pririekla územie Chorvátsku, ale Rapallská zmluva o hraniciach medzi Talianskom a Kráľovstvom SHS, podpísaná 12. XI. 1920, súhlasila s talianskym záberom a pririekla mu časť Istrie, prístav Zadar (Zara) a jadranské ostrovy Cres (Cherso), Lošinj (Lussino), Lastovo (Lagosta) a Palagruza (Pelagosa). Zmluva zamýšľala dovoliť Talianom a Chorvátom spravovať Fiume spoločne. Počas rokovaní taliansky básnik Gabrielle ďAnnunzio a jeho legionári, pôsobiaci bez podpory Ríma, mesto 12. IX. 1919 obsadili a nárokovali ho pre Taliansko. 13. XI. 1920 obsadili tiež niekoľko susedných ostrovov pri zálive Carnaro (Kvarner) – vrátane ostrovov Arbe (Rab) a Veglia (Krk). D"Annunzio dokonca Taliansku vyhlásil vojnu. Taliansko však legionárov v decembri 1920 z Fiume vyhnalo a zriadilo slobodný štát, ktorý sa 5. I. 1921 ostrovov Arbe a Veglia vzdal. V Taliansku v roku 1922 nastúpili k moci Mussoliniho fašisti a Rímskou zmluvou z 27. I. 1924 bolo Fiume rozdelené, západná časť s prístavom sa stala súčasťou Talianska a Chorvátsko dostalo východnú časť oblasti okolo predmestia Sušak. 16. III. 1924 taliansky kráľ Viktor Emanuel III. priplával na krížniku Brindisi vyhlásiť formálnu anexiu.

Fiume vydávalo známky až do roku 1924. Maďarské poštové úrady berúc do úvahy, že obyvateľstvo Fiume je nemaďarské a územie zemepisne oddelené od Maďarska, nikdy nepopierali platnosť týchto známok ako známok nástupníckeho štátu. Preto pretlačené uhorské známky, ktoré spočiatku vyhovovali definícii ako okupačné, boli postupne prijímané ako vydania nástupníckeho štátu.

Chorvátsko (Hrvatska), vrátane východnej oblasti, zvanej Slavónsko) bolo historicky zvláštnym kráľovstvom pod Uhorskou korunou. Ako súčasť Rakúsko-uhorskej monarchie malo svoje vlastné zákonodarstvo a svojich zástupcov na uhorskom sneme v Budapešti. 29. X. 1918 sa Chorváti spojili do štátu so Slovincami a Srbmi z Bosny a Hercegoviny a 1. XII. 1918 sa tento štátny celok spojil so Srbskom a Čiernou Horou do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vedením srbského kráľa Petra Karadžordževiča. Oddelenie sa bolo maďarskou vládou grófa Karólyiho akceptované a zásoby uhorských známok boli pretlačené Hrvatska SHS pre používanie v Chorvátsku a Slavónsku. Rozhodnutie pošty uznať tieto pretlače ako vydanie nástupníckeho štátu tak vyjadrilo politickú skutočnosť. Pretlačené známky platili do apríla 1919 a mohli sa tiež používať spolu s nepretlačenými uhorskými známkami.

Všetky ďalšie pretlače, ktoré sa objavili v chorvátskych oblastiach Medjimurje a Prekomurje, patria medzi miestne vydania. Štyri pretlače - vydania Beltinci (Belatincz), Dobrovnik (Lendvavásárhely), Mursko Središče (Muraszerdahely) a Prelog (Perlak) boli vytvorené počas obsadenia miest a mestečiek srbskými vojakmi, dve pretlače - Prosenjakovci (Pártosfalva) a Čakovec (Csáktornya) boli vytvorené z vlasteneckých dôvodov. Známa je aj pretlač, použitá v Novej Gradiške (Új-Gradiska). Používanie týchto vydaní sa tolerovalo na listoch, ale ich predaj zriedka presiahol pár miest a mestečiek. Beltinci, Dobronik a Mursko Središče sú v dnešnom Slovinsku.

Oblasť Banátu západne od rieky Tisy mala etnicky zmiešané obyvateľstvo Srbov, Rumunov, Nemcov a Maďarov. Srbskí vojaci balkánskej armády Dohody pod velením francúzskeho generála Francheta ďEsprey obsadili územie, vrátane najdôležitejšieho mesta Temešváru (Timisoara). Už na počiatku obsadenia sa objavili miestne vydania Ada, Sombor (Zombor) a Pančevo (Pancsova). Vydanie Srbobran (Bács Szent Tamás) bolo špekulatívne, pripomínajúce návštevu oddielov srbským korunným princom Alexandrom - pretlač Наследник / Престола / Александар / 25. VII. / 1919. / Србобран (Následník trónu Alexander 25. VII. 1919. Srbobran). Provizórne doplatné pretlače Bavanište (Homokbálványos), spolu s menej známymi „franco“ pretlačami Bela Crkva (Fehértemplom) boli miestnymi vydaniami, vyvolanými skutočnou potrebou (Banavište), ale ovplyvnené možnou špekuláciou (Bela Crkva).

Prvé dve temešvárske vydania boli oficiálne vydania za srbského obsadenia. Keď sa tvorcovia máp rozhodli prideliť časť úrodného poľnohospodárskeho územia Rumunsku, Srbi Temešvár opustili. V medziobdobí medzi odchodom Srbov a príchodom Rumunov pretláčali miestne maďarské poštové orgány známky, aby získali peniaze na platy poštových zamestnancov. Tak vznikli pretlače Bánát, Bácska 1919. Toto vydanie nemalo žiadne poštové použitie a je naproste nevhodné nazývať ho okupačným vydaním. Je to miestne vydanie, vytvorené bez schválenia v Budapešti a navyše v dobe, kedy v meste neboli žiadne cudzie oddiely. Štvrtá séria pretlačí vyrobená v Temešváre sa objavila dva týždne po obsadení mesta Rumunmi.

Na jar 1919 sa neobsadená časť Uhorska stala sovietskou republikou rád pod diktátom komisára Bélu Kúna. Maďarská červená armáda dosiahla vojenské víťazstvá nad Čechoslovákmi na severe, prispela k vytvoreniu Slovenskej republiky rád a mobilizovala proti Rumunom, postupujúcim do Veľkej uhorskej nížiny. Aby Dohoda zabránila rozširovaniu rudej hrozby, rozhodla sa upevniť svoju vládu nad územím, ktoré mala pod svoju kontrolou, a uplatňovala to isté pri vydávaní poštových známok. Počas 3 mesiacov sa od mája 1919 objavili pretlače Arad (pretlač Occupation / française), Baranya (pretlač 1919 / Baranya), Segedín (pretlač MAGYAR / NEMZETI / KORMÁNY / Szeged, / 1919. ( = Maďarská národná vláda Segedín, 1919.), Temešvár (= Timisoara) a Kluž (= Klausenburg, Koložvár, Cluj).

Arad a Segedín boli vydania, schválené a pripravené pod dohľadom francúzskej armády. Niet sporu o tom, že obe tieto vydania sú okupačné. Irónia je v texte segedínskej pretlače = Maďarská národná vláda. Bola to vláda len podľa mena. Zákonná vláda bola v Budapešti a „národná armáda“ postupovala do Zadunajska, stále čakajúc na menovanie veliteľa.

Zákonnosť segedínskeho vydania sa stala politicky horúcim zemiakom na začiatku dvadsiatych rokov. 1. II. 1920 vydal minister obchodu výnos, vyhlasujúci neplatnosť pretlačených uhorských a maďarských známok bez toho, aby bolo segedínske vydanie vyňaté. O 3 roky neskôr bolo segedínske vydanie dodatočne prehlásené za legálne maďarské vydanie, ale to nezmenilo jeho pravú okupačnú povahu.

Kluž (a Oradea = Nagyvárad, Grosswaradei) predstavujú z pohľadu zatriedenia problém. Tlačový štočok pre kombinovaný rumunský kráľovský monogram a odznak PTT bol poskytnutý bukurešťskými orgánmi. Bol vytvorený podľa vzoru, používaného pre pretláčanie známok s portrétom kráľa Karola, pripomínajúcich získanie Sedmohradska (Rumunsko Gibbons 202-4, Michel 248-50, Minkus 354-6, Scott 245-7, Yvert 258A-9, Zumstein 255-7), vydaných 8. XI. 1918. Skutočné pripojenie bolo vyhlásené 1. XII. 1918 v Alba Julii (Gyulafeherváre). V tej dobe rumunská armáda už obsadila južné a východné Sedmohradsko pozdĺž čiary na rieke Mures. V najbližších niekoľkých dňoch Rumuni Mures prekročili a posunuli demarkačnú čiaru približne o 50 km. 19. III. 1919 odovzdal francúzsky plukovník Ferdinand Vix maďarskému prezidentovi Károlyimu ultimátum, aby Maďarsko vyprázdnilo ďalšie Maďarmi obývané územia. Gróf Karolyi pokladal toto ultimátum za neprijateľné, 20. III. 1919 odstúpil, prepustil z väzenia Bélu Kúna a odovzdal moc komunistom, ktorí 21. III. 1919 zriadili sovietsku republiku rád. Tento zmätok využili Rumuni, aby uplatnili svoju požiadavku na ďalšie územia. 19. IV. 1919 prekročili predchádzajúcu demarkačnú čiaru a počas niekoľkých dní sa zmocnili Debrecína. Maďarská červená armáda napadla 20. VII. 1919 Rumunov pozdĺž rieky Tisy, ale front sa 24. VII. 1919 tvárou v tvár rumunskému protiútoku zrútil. Na to prekročili Rumuni 30. VII. 1919 Tisu a pokračovali na Budapešť, ktorú obsadili 4. VIII. 1919 (podľa iných zdrojov 3. alebo aj 6. VIII. 1919). Béla Kún 1. VIII. 1919 ušiel do Viedne a maďarská republika rád sa zhrútila. Na čelo štátu sa postavil Gyula Peidl, ale obsadením Budapešti Rumunmi jeho vláda skončila.

Hoci tlač klužskej pretlače sa začala v máji a bola dokončená 26. VI. 1919, známky boli nakoniec vydané až súčasne s obsadením maďarského hlavného mesta. Zdá sa, že klužské pretlače boli zamýšľané ako pravé okupačné vydania. Rumunskí poštoví úradníci v Bukurešti schválili pretláčanie zásob známok, nájdených na obsadených uhorských poštových úradoch v Sedmohradsku. Tak ako v prípade pretlačí Fiume, ich postavenie sa zmenilo na vydania nástupníckeho štátu, ale z iného dôvodu. Pretlače dostali poštovú platnosť po celom Veľkom Rumunsku (Moldavsko, Valašsko, Besarábia, Bukovina, Sedmohradsko a Dobrudža) až do 1. I. 1922. V skutočnosti boli mimo Sedmohradska používané len zriedka. Zatiaľ čo pretlače Fiume boli akceptované maďarskými poštovými orgánmi, v prípade klužských pretlačí tomu tak nebolo. Tento záver, týkajúci sa klužského vydania, sa vzťahuje i na vydanie v meste Oradea.

Dve miestne sedmohradské vydania sa objavili niekoľko mesiacov pred pretlačami v Kluži a Oradei. Pretlač srbským znakom v Sibiu (Nagyszeben) bola uskutočnená pod dohľadom vojenského veliteľa tejto oblasti. Pretlače Sibiu sa používali v niektorých väčších sedmohradských mestách, napr. Ineu, (Borosjenö), Deva (Déva), Alba Iulia (Gyulafehérvár) a dokonca tiež v Hódmezővásárhely v juhovýchodnom Maďarsku. Používanie pretlačí Sibiu bolo tolerované na listoch (pečiatky z ochoty?). Menové pretlače Ineu (Borosjenö) predstavujú súkromnú špekulatívnu iniciatívu bukureštského obchodníka so známkami J. Oddora.

Hoci budapeštianske pretlače (pretlač Ocupatiunea / Romana / 1919 / B•pesta / mena) vyzerajú ako skutočné okupačné známky, sú to špekulatívne miestne vydania, pretože rumunská armáda začala s pretláčaním bez schválenia a len z miestnej iniciatívy.

Známe sú aj pretlače Occupatiunea / Romana / SATU MARE (Szatmátnémeti) neznámeho pôvodu v červenej farbe.

Pretlače Ada, Zombor a Sibiu majú tvar srbského znaku, pričom Ada je najmenší, Zombor vysoký a Sibiu široký.

Po odchode z Budapešti 13. XI. 1919 sa Rumuni pomaly sťahovali z priestoru medzi Dunajom a Tisou. Boli však rozhodnutí zostať tak dlho, ako to bude možné a vytvoriť okupačnú zónu východne od Tisy (ale oddelene od obsadeného Sedmohradska). Série Debrecín I. a II. boli zhotovené potom, čo bola zriadená spoločná rumunsko – maďarská administratívna rada 20. X. 1919. Pretlače Debrecín I (pretlač v ovále kombinovaný rumunský kráľovský monogram a odznak PTT a nápis ZONA DE OCUPATIE / @ ROMÂNĂ @ / 1919) boli vydané 20. XI. 1919. Séria Debrecín II, ktorá bola vydaná 20. XII. 1919, predstavuje definitívne známky (jediné, ak nevezmeme do úvahy známky Fiume a neskorší Lajtabánság), tlačené v Oradei a pretláčané okrúhlou pečiatkou v Debrecíne. Okupačná povaha týchto známok je nesporná. Ešte pred koncom vojenskej okupácie, ktorá trvala do 20. III. 1920, major Boboiceanu, ktorý zodpovedal za poštové záležitosti, tajne pretláčal uhorské známky okrúhlou pečiatkou, používanou pre sériu II. Väčšina týchto známok bola zabavená, ale niektoré sa dostali na filatelistický trh.

Pretlače Baranya I na uhorských známkach sa objavili potom, čo oblastné poštové riaditeľstvo v Pécsi (Päťkostolí) požiadalo o povolenie vydať nové známky, aby sa zmiernil nedostatok známok a aby sa vytvorili poštové príjmy. Počas počiatočného obdobia srbskej okupácie udržoval Pécs styky s Budapešťou a prijímal odtiaľ poštové ceniny. So zriadením sovietskej republiky dodávky prestali. Srbské orgány pretláčali menu obiehajúcu v okupačnom pásme, aby ju odlíšili od bezcennej meny budapeštianskej vlády. Toto miešanie mien vyvolalo špekuláciu s poštovými známkami, s následnými stratami príjmov pre poštovú správu v Pécsi. Povolenie k vydaniu pretlačí bolo udelené 30. III. 1919, ale nie je jasné, že by Budapešť schválila pretlačenie celej zásoby známok, vrátane opätovného používania neplatných známok, t. j. známok Turul. Istý je záver, že séria Baranya I predstavuje schválené okupačné vydanie. Podobne aj pretlače Baranya II boli vyrobené na uhorských a maďarských známkach, aby sa vytvoril zdroj pre platy poštovných zamestnancov. Opäť predstavujú okupačné vydanie. Tretia séria Baranya, skladajúca sa zo známok, pretlačených rímskou číslicou VI vo štvorci je často prehliadaná. Tieto známky boli súkromné špekulatívne vydanie, ktoré bolo duchovným dieťaťom členov filatelistického klubu v Pécsi.

Poštmajstrovská pretlač Villány, ale na celine, je zrejme najvzácnejšou pretlačou tohto obdobia. Známych je 11 exemplárov.

Slovenská národná rada vyhlásila zámer oddelenia sa Slovenska od Maďarska 30. X. 1918 na svojej schôdzi v Turčianskom Svätom Martine bez toho, že by vedela o vyhlásení Československej republiky 28. X. 1918 v Prahe. Československé vojská postupne územie Slovenska oslobodili. 27. IV. 1919 československá armáda začala ofenzívu a obsadila Miškolec. 9. V. 1919 začali vojská maďarskej republiky rád protiofenzívu, 6. VI. 1919 obsadili Košice a 9. VI. 1919 Prešov. Na okupovaných územiach bola 16. VI. 1919 v Prešove vyhlásená slovenská republika rád. Hranice medzi Československom a Maďarskom boli stanovené prímerím 23. VI. 1919, po obsadení Košíc československým vojskom 7. VII. 1919 zanikla aj slovenská republika rád.

V tomto nepokojnom období sa objavili viaceré vydania (skalické, žilinské, budapeštianske, viedenské), ktoré sú pomenované niekedy aj podľa toho, kto ich dal vyrobiť (žilinské = Šrobárovo, budapeštianske = Jehlicskovo). Všetky tieto vydania mali veľmi obmedzenú distribúciu. Napríklad budapeštianske vydanie obhajovalo samostatné Slovensko a československá pošta ho zakazovala. Doplatné známky boli vytvorené na začiatku roku 1919 opečiatkovaním písmen „T“, „D“, „Porto“ nebo „Doplatiť“ na uhorských známkach, ale bolo by vhodnejšie zatrieďovať ich ako provizórne doplatné. Takéto varianty boli používané napr. v Nových Zámkoch (Érsekújvár) - tu to bol konkrétne nápis PORTO nebo FRANKO, doplnený číslicou.

Pretlač „POŠTA ČESKOSLOVENSKÁ 1919“ je nesporne vydanie nástupníckeho štátu. Zostatky rakúskych a uhorských poštových známok, ktoré stratili svoju platnosť 28. II. 1919, boli zhromaždené a pretlačené československými poštovými orgánmi v Prahe. Pretlačené známky, ktoré boli vydané 12. XII. 1919 a predávané s 50% príplatkom, platili po celej krajine, aj keď ešte jej hranice neboli formálne stanovené mierovou zmluvou.

Lajtabánság (Západné Maďarsko, Westungarn, Orgland) sú svoju povahou miestne vydania z jesene roku 1921. Napriek nároku Rakúska podľa St. Germainskej mierovej zmluvy obsadili maďarskí vzbúrenci toto územie a bojovali s rakúskymi žandármi, so snahou územie pre Maďarsko získať. Niektoré pretlače boli vyrobené miestne, iné v Budapešti alebo vo Viedni. Rovnaký cieľ podporovali súkromne vyrobené pretlače rakúskeho orla, Burgenlands Befreiung (Oslobodenie Burgenlandu) a Burgen / land. Zvláštny prípad sú pretlače Šopron (Ödenburg), lebo po plebiscite bol vrátený aj s 8 okolitými obcami Maďarsku.

Skutočnosťou zostáva, že napriek množstvu pretlačí slúžili základné uhorské známky ako poštovné vo väčšine obsadených oblastí a použiteľnosť pretlačených známok bola zväčša obmedzená časovo i miestne. Zberateľov celistvostí iste bude zaujímať skutočnosť, že sa tak vyskytlo mnoho kombinácií zmiešaných frankatúr.

Nasledovná tabuľka uvádza vybrané politické udalosti a vydania známok v chronologickom poradí. Pre zberateľov ZZ je zaujímavý najmä posledný stĺpec, označujúci štát, ku ktorému územie, vydávajúce známky, náležalo podľa mierových zmlúv z rokov 1919 – 1920: ČSR = Československo, FIU = Fiume, HUN = Maďarsko, AUT = Rakúsko, ROM = Rumunsko, SHS = Kráľovstvo SHS (Juhoslávia). O relatívnosti druhu vydania bolo už v texte pojednávané.

  Uhorsko - tabuľka politických udalostí a vydaní známok.

Na záver ešte pár slov o rumunských zámkach s pretlačou Ziaristi 1920, lebo sa týkajú popisovaných území. Toto slovo po rumunsky znamená novinári. Pretlače boli vydané zväzom klužských novinárov, ktorý od vrchného poštového riaditeľstva dostal súhlas k tomu, aby zriadil penzijný ústav a opatril určitý počet známok zvláštnou pretlačou. Hodnoty 1 a 40 Bani dostali bronzovú pretlač, hodnota 25 Bani červenú a ostatné hodnoty čiernu. Typografické formy použité k pretlači boli po jej realizácii komisionálne zničené. V dňoch novinárov 28. a 29. VIII. 1920 boli úradne pripustené na frankovanie. Pošta kvôli tejto príležitosti zriadila na promenáde v Kluži zvláštny poštový úrad. Séria sa skladá z rumunských známok s obrazom Ferdinanda: 1, 5, 10, 15, 25, 40 a 50 Bani, 1 a 2 Lei. Prepážkovú cenu však mali len (vrátane dobročinného príplatku): 1 Bani – 2 koruny, 5 Bani – 3 koruny, 15 Bani – 5 korún, 40 Bani – 7 korún, 50 Bani – 8 korún. V Sedmohradsku boli vtedy v obehu ešte bývalé uhorské koruny a 1 Leu zodpovedal asi 5 korunám. Hodnoty 10 a 25 Bani a 1 a 2 Lei sa dostať jednotlivo nedali.

Ďalšie vrece s pretlačami v oblastiach, obývaných aj Maďarmi, ako by sa bolo roztrhlo v období II. svetovej vojny. Ale to už je iná kapitola.

Viac informácií o zbieraní podľa známkových území nájdete v odbornej sekcii Známkové územia.

Kontakt na autora článku: Peter Valdner