Exhibitions and exhibits:
International stamps exhibition HUNFILA 2011 - 800 years of the city of Balatonfüred

Use translation by Google Translate (no guarantee).

Evaluation of the International stamps exhibition HUNFILA 2011 in Balatonfüred.

Tento dlhý nadpis vyjadruje šťastné skĺbenie dvoch snáh – usporiadať medzinárodnú výstavu známok a tak trochu netradičným spôsobom zviditeľniť mesto.

Mesto Balatonfüred leží na severovýchodnom brehu Balatonu, známe je hlavne medzi dovolenkármi, ale sú tu aj liečebné kúpele na srdcové ochorenia.
Maďarský zväz filatelistov v rámci výstavy oslávil aj 84. Deň známky. Južný sused neviaže v posledných rokoch Deň známky na jeden konkrétny deň v roku, ale vždy v rámci medzinárodnej výstavy si pripomenú aj Deň známky.

Samotná výstava sa konala v exkluzívnych priestoroch veľkej – plesovej – sály štvorhviezdičkového hotela Anna Grand Hotel na brehu Balatonu. Mala vyše 400 rámov, na ktorých vystavovali filatelisti z 9 krajín, medzi nimi aj zo Slovenska. Ich výsledky:

• Gabriel Kosztolányi – Poštová história Levíc – pozlátené striebro (vermeil)
• Ivan Trančík – Ženy v športe – veľké pozlátené striebro (large vermeil)
• Otto Piszton – Perfiny Maďarska – veľké pozlátené striebro (large vermeil) plus vecná cena
• Peter Csicsay (jednorámový exponát) – Pošta počas epidémie cholery v r. 1831 - zlato plus vecná cena
• mládežník Maniaček Peter – Futbal to je hra - veľké striebro.

Porota nekompromisne vyradila zo súťaže tri jednorámové exponáty, s odôvodnením, že téma, ktorú si vystavovatelia zvolili sa dá rozvinúť do oveľa väčšieho počtu rámov. Medzi vyradenými bol aj jednorámový exponát Petra Csicsayho Zásielky do zahraničia v r. 1900- 1917. Ako o každom rozhodnutí, aj o tomto sa dá diskutovať, viac však pomôže poučiť sa z tejto skúsenosti nielen trom dotknutým, ale všetkým, ktorí chcú spracovať jednorámový exponát.

Najvyššiu úroveň mali exponáty z Talianska a Rakúska. Stály účastník výstav HUNFILA a vôbec všetkých možných medzinárodných výstav pán Saverio Imperato tentokrát pre zdravotné problémy osobne prítomný nebol, ale poslal jeden exponát – Korešpondencia Triestu so starotalianskymi štátmi – na ktorý „samozrejme“ dostal zlatú medailu a vecnú cenu. Exponát ukázal prakticky kompletnú zbierku starotalianskych štátov včetne Cirkevného štátu a to všetko na listoch. Len jeden konkrétny príklad- 3 centová známka modrosivá Cirkevného štátu (Mi 13b – 8500Mi€) sa v exponáte nachádza štyrikrát, z toho jedna dvojica...

Medzinárodnú veľkú cenu výstavy získal rakúsky zberateľ Horst Horin za svoj exponát Mexické cisárstvo 1864-1867. U nás málo známa oblasť, dôvodom záujmu rakúskeho zberateľ bola určite tá skutočnosť, že cisárom v Mexiku v tých rokoch bol Maximilián z rodu Habsburgovcov, ktorý si ale cisárstvo dlho neužíval, pretože ho v r. 1867 mexický povstalci popravili.

Pokladám za dôležité spomenúť triedu literatúry, kde bolo 27 exponátov, z toho 9, čiže plná tretina z Talianska. Raz som už rozvádzal myšlienku, že podľa môjho názoru existuje súvislosť medzi dostatkom kvalitnej filatelistickej literatúry a kvalitou exponátov tej-ktorej krajiny. Talianske odborné práce (aj) na tejto výstave získali vysoké ocenenia – od pozláteného striebra po veľké zlato. Boli to monografické diela - pevná väzba, kriedový papier, plne farebné, ktoré spracovávajú pomerne úzke časové obdobie, alebo len jedno-dve vydania klasickej filatelie. Pomocou takej odbornej literatúry je určite ľahšie zostaviť exponát, samozrejme je k tomu potrebné aj štúdium tejto literatúry, trpezlivosť a veru aj zopár Eur.

Umiestnenie výstavy a jej veľkosť boli dá sa povedať ideálne. Niečo vyše 400 rámov sa selektívne dalo preštudovať aj za jeden deň, no a dva dni stačili na dokonalé prezretie si celej výstavy. Unavený návštevník mohol vyjsť na breh Balatonu, ktorý bol dobrých sto metrov od výstavy, trochu ho prefúkol čerstvý vietor a mohol pokračovať v prezeraní exponátov. U námetových exponátov som si všimol trend ohľadne vystavených materiálov, o tom snáď – v prípade záujmu – najbližšie.

Dúfam, že sa nájde priestor aj pre „spoločenskú“ kroniku. Medzi „vyoblekovanými“, „vykravatovanými“ pánmi v najlepších rokoch, ktorí boli národní komisári bola veľmi milým, doslova farebným zjavom národná komisárka zo Slovinska dvadsať málo ročná Staša Bračič. Útla postava oblečená do nohavíc a trička ktoré boli aspoň o tri čísla väčšie a na tom ešte šatky, šále nekonečnej dĺžky, no bol to zjav. Nemám najmenší úmysel ju ohovárať, na jej vek to „sadlo“ a módoznalci sa vyjadrili, že tento ústroj je teraz „trendy“. A keďže milá Staša zo všadiaľ meškala dve-tri minúty, takže v kuse bežala, spomínané textilné doplnky za ňou plápolali, skratka bola neprehliadnuteľná, ale veľmi milá postava výstavy.