Výstavy a exponáty:
Medzinárodná výstava známok HUNFILA 2011 – 800 rokov mesta Balatonfüred

Zhodnotenie medzinárodnej výstavy známok HUNFILA 2011 v Balatonfürede.

Tento dlhý nadpis vyjadruje šťastné skĺbenie dvoch snáh – usporiadať medzinárodnú výstavu známok a tak trochu netradičným spôsobom zviditeľniť mesto.

Mesto Balatonfüred leží na severovýchodnom brehu Balatonu, známe je hlavne medzi dovolenkármi, ale sú tu aj liečebné kúpele na srdcové ochorenia.
Maďarský zväz filatelistov v rámci výstavy oslávil aj 84. Deň známky. Južný sused neviaže v posledných rokoch Deň známky na jeden konkrétny deň v roku, ale vždy v rámci medzinárodnej výstavy si pripomenú aj Deň známky.

Samotná výstava sa konala v exkluzívnych priestoroch veľkej – plesovej – sály štvorhviezdičkového hotela Anna Grand Hotel na brehu Balatonu. Mala vyše 400 rámov, na ktorých vystavovali filatelisti z 9 krajín, medzi nimi aj zo Slovenska. Ich výsledky:

• Gabriel Kosztolányi – Poštová história Levíc – pozlátené striebro (vermeil)
• Ivan Trančík – Ženy v športe – veľké pozlátené striebro (large vermeil)
• Otto Piszton – Perfiny Maďarska – veľké pozlátené striebro (large vermeil) plus vecná cena
• Peter Csicsay (jednorámový exponát) – Pošta počas epidémie cholery v r. 1831 - zlato plus vecná cena
• mládežník Maniaček Peter – Futbal to je hra - veľké striebro.

Porota nekompromisne vyradila zo súťaže tri jednorámové exponáty, s odôvodnením, že téma, ktorú si vystavovatelia zvolili sa dá rozvinúť do oveľa väčšieho počtu rámov. Medzi vyradenými bol aj jednorámový exponát Petra Csicsayho Zásielky do zahraničia v r. 1900- 1917. Ako o každom rozhodnutí, aj o tomto sa dá diskutovať, viac však pomôže poučiť sa z tejto skúsenosti nielen trom dotknutým, ale všetkým, ktorí chcú spracovať jednorámový exponát.

Najvyššiu úroveň mali exponáty z Talianska a Rakúska. Stály účastník výstav HUNFILA a vôbec všetkých možných medzinárodných výstav pán Saverio Imperato tentokrát pre zdravotné problémy osobne prítomný nebol, ale poslal jeden exponát – Korešpondencia Triestu so starotalianskymi štátmi – na ktorý „samozrejme“ dostal zlatú medailu a vecnú cenu. Exponát ukázal prakticky kompletnú zbierku starotalianskych štátov včetne Cirkevného štátu a to všetko na listoch. Len jeden konkrétny príklad- 3 centová známka modrosivá Cirkevného štátu (Mi 13b – 8500Mi€) sa v exponáte nachádza štyrikrát, z toho jedna dvojica...

Medzinárodnú veľkú cenu výstavy získal rakúsky zberateľ Horst Horin za svoj exponát Mexické cisárstvo 1864-1867. U nás málo známa oblasť, dôvodom záujmu rakúskeho zberateľ bola určite tá skutočnosť, že cisárom v Mexiku v tých rokoch bol Maximilián z rodu Habsburgovcov, ktorý si ale cisárstvo dlho neužíval, pretože ho v r. 1867 mexický povstalci popravili.

Pokladám za dôležité spomenúť triedu literatúry, kde bolo 27 exponátov, z toho 9, čiže plná tretina z Talianska. Raz som už rozvádzal myšlienku, že podľa môjho názoru existuje súvislosť medzi dostatkom kvalitnej filatelistickej literatúry a kvalitou exponátov tej-ktorej krajiny. Talianske odborné práce (aj) na tejto výstave získali vysoké ocenenia – od pozláteného striebra po veľké zlato. Boli to monografické diela - pevná väzba, kriedový papier, plne farebné, ktoré spracovávajú pomerne úzke časové obdobie, alebo len jedno-dve vydania klasickej filatelie. Pomocou takej odbornej literatúry je určite ľahšie zostaviť exponát, samozrejme je k tomu potrebné aj štúdium tejto literatúry, trpezlivosť a veru aj zopár Eur.

Umiestnenie výstavy a jej veľkosť boli dá sa povedať ideálne. Niečo vyše 400 rámov sa selektívne dalo preštudovať aj za jeden deň, no a dva dni stačili na dokonalé prezretie si celej výstavy. Unavený návštevník mohol vyjsť na breh Balatonu, ktorý bol dobrých sto metrov od výstavy, trochu ho prefúkol čerstvý vietor a mohol pokračovať v prezeraní exponátov. U námetových exponátov som si všimol trend ohľadne vystavených materiálov, o tom snáď – v prípade záujmu – najbližšie.

Dúfam, že sa nájde priestor aj pre „spoločenskú“ kroniku. Medzi „vyoblekovanými“, „vykravatovanými“ pánmi v najlepších rokoch, ktorí boli národní komisári bola veľmi milým, doslova farebným zjavom národná komisárka zo Slovinska dvadsať málo ročná Staša Bračič. Útla postava oblečená do nohavíc a trička ktoré boli aspoň o tri čísla väčšie a na tom ešte šatky, šále nekonečnej dĺžky, no bol to zjav. Nemám najmenší úmysel ju ohovárať, na jej vek to „sadlo“ a módoznalci sa vyjadrili, že tento ústroj je teraz „trendy“. A keďže milá Staša zo všadiaľ meškala dve-tri minúty, takže v kuse bežala, spomínané textilné doplnky za ňou plápolali, skratka bola neprehliadnuteľná, ale veľmi milá postava výstavy.