Pohľadnice:
Malá škola filokartie (25b): Pohľadnice ako súčasť prezentácie osoby, rodiny alebo udalosti - šľachtická rodina

25. pokračovanie seriálu článkov o zbieraní pohľadníc s názvom Malá škola filokartie od Alexandra Urminského - Prezentácia šľachtickej rodiny a jej sídla.

Rodina Frideckých a jej sídlo (kaštieľ v Koplotovciach)

Kaštieľ v Koplotovciach nepatrí medzi zvlášť známe pánske sídla. Vyznačuje sa však takým počtom vydaných pohľadníc, že ho je možno nimi podrobne dokumentovať. K dokumentácii poslúži aj dispozičná schéma, ktorá umožní orientáciu jednotlivých záberov.

Obec Koplotovce sa nachádza na západnom okraji južného výbežku Považského Inovca na styku so širokou nivou Váhu, na ceste z Piešťan do Hlohovca popri ľavej strane rieky Váh, pre domácich „pod horou“, necelých 5 km od Hlohovca, v nadmorskej výške 165 m. Prvý raz sa spomínajú v Zoborskej listine z roku 1113 ako Locuploth – podľa tvaru i významu pochádza tento názov z praslovanských slov „luk“ a „plot“, teda „okrúhly plot“, okrúhla ohrada. V roku 1275 ako Koploth a v roku 1808 ako Koplotovce. Maďarský názov obce Kaplath. Listina potvrdzuje, že Koplotovce existovali už za panovania kráľa Štefana I. v rokoch 997 – 1038. V prvých písomnostiach o obci je jednoznačne dokázané, že obec patrila Zoborskému kláštoru, neskoršie Nitrianskemu hradu.

Po prvýkrát sa Koplotovce spomínajú v roku 1113 ako Locuplot, alebo Cuplot, prislúchajúce k Nitrianskemu hradu a neskôr k Zoborskému opátstvu. Ďalšie názvy obce boli Kaplath, Koplotowetz. V obci sa nachádzajú sírnaté pramene 30 st. Celzia teplé, ktoré obyvatelia používali na namáčanie konopí. V 70. rokoch hydrológ Augustín Rebro izoloval prameň vrtom, čím sa vytvorili podmienky pre jeho komerčné využitie. Donedávna tam bolo zriadené aj verejné kúpalisko. V novembri 1920 obec vyhorela. Súčasťou panstva bola aj obec Čanadov (Czanad). Zanikla buď povodňami v rokoch 1746-61, alebo zemetrasením v roku 1763. Do začiatku 20. storočia sa z obce zachovali hospodárske budovy - majer majiteľov panstva, ktorý vybudovali asi v 19. storočí pre chovanie dobytku.

Počiatky kaštieľa nie sú písomne doložené. Bol postavený pred rokom 1613, kedy bola robená jeho prvá prestavba, datovaná klenovým kameňom vo vstupnej bráne. Pôvodne renesančný kaštieľ bol prestavaný druhý krát v rokoch 1902-3. Už predtým boli pristavené dve klasicistické kúrie na jeho nádvorí. Ide o jednopodlažný podpivničený objekt. Pivnice pôvodného kaštieľa slúžili ako úkryt poddaných pri nájazdoch Turkov, kedy mal objekt aj charakter pevnosti (Viď pevnostný múr a nárožné hradby).

Po r. 1330 sa tu vystriedalo niekoľko zemepánskych rodín – Czoborovci, Gosztonyiovci, Kochanovskí, Frideczkovci a i. Kaštieľ pôvodne slúžil starej poľskej šľachtickej rodine Gosztonyiovci, ktorá dostala výsadnú listinu už 13.-14. storočí. Gosztonyiovci majú svoj šľachtický predikát odvodený z mena obce a rod Gocztony. Z ústneho podania je známe, že v Koplotovciach sa ľudia ubránili tureckému nájazdu, a to len za múrmi tejto malej pevnosti. Pamiatka na Pavla Gocztonyho je zapísaná do hlavného klenového portálu vstupnej brány.

Od roku 1600 vlastnil kaštieľ rod Kochanovských. Predstavitelia tohto rodu Eduard a Ambruš sa osobne poznali s veľkým básnikom Jánom Hollým, ktorý viedol v Maduniciach faru.* Možno Koplotovce boli do značnej miery tvorivým impulzom tohto veľkého básnika. Bolo to obdobie, keď básnik tvorí svoje vrcholné diela Svätopluk a Cyrilometodiáda. Hollý, ktorý ťažko nadväzoval známosti, by sa určite nepriatelil s ľuďmi, ktorí by nespĺňali jeho kritéria ľudskosti, vzdelanosti a cnosti a určite by nenapísal oslavnú báseň na Ambruša Kochanovského: „Na Ambruša Kochanovského (Jediná čnosť ščastnich čiňí)“ a na včelín Eduarda Kochnovského: „Na včelín Edvarda Kochanovského“. Dokonca mu jeho priatelia po požiari fary a poškodení zraku ponúkli doživotné bývanie a stravovanie v dolnej bašte kaštieľa, ktoré aj príležitostne pri návštevách kaštieľa obýval. Z listu Jána Hollého (píše to v liste Lackovičovi): „... nadovšetko ale Eduard Kochanovský, že ma zadarmo bude chovať, aby som býval na hornej alebo dolnej bašte, kde sú pekné izby, plechové kachle, aby som si do nich prikladal polienka, ako budem chcieť, aby nebolo zima, jesť, keď budem chcieť s nimi, alebo keď nie, že mi tam obed posielať bude, aj dobrého vína, koľko budem chcieť.“ Svedčí to o oddanom priateľstve, o tom že sa jednalo o slušných ľudí, ich liberálnom vzťahu ku Slovákom i slovenskej literatúre.

Rodom Frideczkých (od 1812) sa uzatvára éra pánov na koplotovskom panstve. Rodina dostala šľachtický titul 21. VIII. 1694 od Leopolda I., za zásluhy v bojoch proti Turkom. Jej erb je na uvedenom lístku a na kondolenčnej listine Ivana Frideczkého. V roku 1812 sa priženil na panstvo Jozef Frideczky (+1831), ktorý si vzal za manželku Teréziu Kochanovskú (+1853), sestru vtedajšieho pána kaštieľa, Ambruša Kochanovského. Z dôvodov nebezpečenstva odňatia majetku pre účasť na proti-cisárskom odboji Kochanovcov, preniesli sa majetkové práva na spríbuznenú rodinu Frideczkých, odvtedy používajúcu prídomok de Kaplath et Csenede. Terézia, rod. Kochanovská mala s Jozefom Frideczkým dvoch synov: Timoteja a Barnabáša. Timotej I. (1816 - 1899) bol poslancom Uhorského snemu a podžupanom Nitrianskej župy, pri korunovácii Františka Jozefa za uhorského kráľa v roku 1867 bol pasovaný za „Rytiera Zlatej ostrohy“. Barnabáš I. (1813 - ?) urobil vojenskú kariéru u cisárskej telesnej stráže. Zomrel bezdetný.
Timotej I. sa postupne stal majiteľom celého koplotovského panstva. Jeho najmladší syn Barnabáš II., prevzal po roku 1899 celý veľkostatok a v roku 1901 sa púšťa do prestavby kaštieľa. Gotická pevnôstka sa prestavbou mení na kaštielik s niektorými prvkami baroka a klasicizmu. Barnabáš II. si v roku 1908 vzal za manželku Beatrix Barkassyovú zo Sedmohradska. Mali dcéru Felíciu, synov Arpáda a Ivana. Syn Ivan vyštudoval chemické inžinierstvo, ale až do dôchodku robil radového robotníka v Bratislava a v Třinci. Až do smrti býval v kaštieli, v jednej malej miestnosti, a to aj po úspešnej reštitúcii a následnom predaji kaštieľa. Dcéra Felícia (na fotografii na zbrojnom pase) pokračovala v správe kaštieľa do r. 1934, kým sa nevydala za ovdoveného významného kúpeľného lekára v Piešťanoch, MUDr. Ladislava Schmidta, spolumajiteľa Špeciálneho sanatória (teraz súčasť nemocnice), s ktorým spolu s dvomi synmi emigrovali v roku 1947 do Anglicka. Ivan Frideczký zomrel v roku 1999 ako posledný zemepán v Koplotovciach.

Zbrojný pas Felície Schmidtovej-Frideczkej z roku 1940, ktorá sa po prvej emigrácii manžela v roku 1938 musela vysťahovať z bytu v ich sanatóriu po jeho konfiškácii.

Fotografia MUDr. Ladislava Schmidta, ktorú poslal manželke ako pohľadnicu.
Doktor Schmidt spolu so starším synom vycestovali v roku 1938 do Londýna na lekársky kongres, čím zároveň utekali pred blížiacim sa prenasledovaním z rasových dôvodov.
Po skončení vojny sa vrátili späť na Slovensko v úmysle pokračovať v lekárskej praxi vo svojom sanatóriu. Rozhodol sa však - na základe vývoja politickej situácie - emigrovať s celou rodinou opäť na Západ a usadil sa v Londýne.

Objekt bývalého sanatória Dr. Schmidta a Dr. Weisza je v súčasnosti jedným z objektov Nemocnice Alexandra Wintera v Piešťanoch.

Z Timotejovej rodiny vnuk Akácius (1900-1974) bol profesor na VŠP v Nitre. Gejza zahynul v „anglickom“ súboji. Keďže normálne súboje boli už zakázané, účastníci losovali z dvoch nábojov. Ten, čo si vytiahol ostrý, musel do roka spáchať samovraždu. Preto ho ani nepochovali do rodinnej hrobky pod kaštieľom, ale iba na nádvorí mal malý pomníček.

Po roku 1948 mal kaštieľ osud podobný mnohým iným pánskym sídlam. Najskôr bol z neho sklad pre rôzne firmy, neskôr patril družstvu. Aby mohli areálom prechádzať traktorom bez otáčania zbúrali a rozšírili bránu v ktorej bol klenový kameň. Nový majiteľ, keď obnovoval bránu získal pôvodný klenový kameň, ktorý mal 400 rokov, od miestneho občana. Ten kedysi našiel povaľujúci sa kameň a vzal ho domov. Používal ho ako záťaž do suda na kapustu.

Zdevastovaný kaštieľ z čias socializmu sa rekonštruoval od roku 1997 Ing. Martinom Petrekom a jeho rodinou do súčasnej podoby.

Areál kaštieľa je situovaný popri hlavnej ceste cez obec, kde je odbočná cesta k Váhu, resp. k pôvodnému vážskemu brodu. Na pohľadnici č. 1 je starší jednopodlažný objekt, pôvodne postavený v pôdoryse U. Po prestavbe v rokoch 1902-3 sa pôdorys uzavrel do obdĺžnikovej klasicistickej stavby. Na pohľadnici č. 2 je druhá strana tohoto objektu s radom predstavených toskánskych stĺpov. Miestnosti majú po prestavbe ploché stropy, s výnimkou jednej miestnosti, kde sa zachovala krížová hrebienková klenba. Na pohľadnici č. 3 je pohľad od stĺporadia hlavného objektu smerom ku vchodu do areálu a k Váhu, po odstránení pevnostného múru. Na pohľadnici č. 4 je ďalší jednopodlažný objekt s pôdorysom tvaru L, situovaný pozdĺž hlavnej cesty. Tento má na nádvornej časti fasád otvorené stĺporadie z oblých murovaných stĺpov. Na pohľadnici vidíme aj časť nádvoria s parkovou úpravou. Pôvodný pevnostný múr je na pohľadnici č. 5. Rohová bašta je paradoxne omietnutá. Znamená to, že pohľadnica je spred roku 1902, lebo počas prestavby v rokoch 1902-3 bol múr zbúraný a omietka z oboch rohových bášt odstránená. Ukázala sa ich pôvodná kamenná tvár, ktorú vidíme na pohľadnici č. 6, a obe bašty na pohľadnici č. 7. V ohrade medzi baštami je brána s portálom zaklenutým klenovým kameňom určujúcim dátum prvej prestavby v roku 1613. Pohľadnica č. 8 zobrazuje centrálnu miestnosť interiéru pôvodnej renesančnej časti kaštieľa. Pohľadnice č. 9 a 10 pohľadnica zobrazujú stajne resp. inú hospodársku stavbu Čanadského majera, patriaceho k panstvu. Na pohľadnici č. 11 vidíme štvorzáprah na nádvorí kaštieľa aj s „vyšrnganými“ kočišmi.

Pohľadnica č. 7: Pôvodná kamenná tvár rohovej bašty po odstránení omietky v rokoch rekonštrukcie 1902 - 03.

Pohľadnica č. 8: Interiér centrálnej haly pôvodnej renesančnej časti kaštieľa.

Pohľadnice č. 9 a 10: Hospodárske objekty Čandského majera, súčasti koplotovského panstva rodiny Frideczkých.

Pohľadnica č. 11: Štvorzáprad koní zapriahnutých do koča na nádvorí kaštieľa s „vyštrnganými" kočišmi, ktorí čakajú na panstvo. Pohľadnica bola odoslaná v roku 1922 Felícii Frideczkej, toho času na výchove a štúdiu v kláštore Notre Dame v Bratislave. Odosielateľom bol otec Arpád.

Pohľadnica č. 12 (signovaná Szold Jakab, Galgócz): Podľa viacerých znakov môže ísť o najstaršiu pohľadnicu kaštieľa, vyhotovenú ešte pred jeho prestavbou v rokoch 1902 - 03, lebo obe veže sú ešte omietnuté, nevidno kamenné murivo. Okrem toho pohľadnice s obrazom iba na časti plochy boli tlačené najmä pred rokom 1900.

Pohľadnica č. 13: Záber na nádvorie zo západnej strany, zo strany neďalekého Váhu. Odoslaná bola v roku 1914 Barnabášovi Frideczkému do Alsóhalfy v župe Arad.

Pohľadnica č. 14: Pohľad z nádvoria smerom na južnú stranu, kde sa nachádza neskôr pristavená klasicistická kúria, jednopodlažný podpivničený objekt. Adresovaná je taktiež Barnabášovi Frideczkému do Alsóhalfy a podpísaný je tiež Barnabáš, čo evokuje udržiavanie krstného mena Barnabáš v rodine.

Zatiaľ je známych spolu 14 pohľadníc kaštieľa v Koplotovciach, čo zahŕňa aj dve pohľadnice osady Čanadov. Napriek tomu, že tento kaštieľ nepatril medzi zvlášť známe a významné panské sídla, je počet pohľadníc úctyhodný. Pohľadnice č. 1, 3, 4, 6, 7, 8, 10, 11, 13 a 14 sú z produkcie fotografa-tlačiara Jána Vykopala zo Žiliny a Piešťan (Wykopal János Zsolna es Postyén). Ten mal fotoateliér vo vile Loeger v Piešťanoch pri Kolonádovom moste. Majú sériové čísla 7442, 44, 45, 47, 48, 49, 7451, 7540 a 7674. Je možné, že séria mohla byť súvislá, čo by bolo v prípade, že zákazka bola robená naraz. Pohľadnice sú s krátkou adresou a ich posielanie je doložené približne obdobím od roku 1912 do 40. rokov 20. storočia. Pohľadnica č. 12 je signovaná Szold Jakab, Galgócz. Pohľadnice č. 2, 5 a 9 majú dlhú adresu a vydavateľ nie je uvedený. Okrem adresných liniek je vľavo hore iba text Levelezo-lap.

Po rodine Frideczkých sa dochovala zrejme bohatá korešpodencia. Časť pohľadnicovej korešpodencie ktorú som mal možnosť prehliadať, čaká na historické spracovanie. Pohľadnice dostávali z mnohých európskych aj mimo európskych krajín, spomeniem okrem krajín monarchie Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko, severské krajiny, Estónsko, ďalej Egypt, Rusko a iné. Zo žánrových pohľadníc, okrem k Vianociam a Veľkej noci, veľa pohľadníc malo námety koní, psov, mačiek, poľovnícke motívy. Umocňuje to informáciu o zaujatí živou prírodou, v ktorej žili a ako správni hospodári sa o ňu aj starali.

Pohľadnica z Letných olympijských hier 1936 v Berlíne adresovaná Dr. Ladislavovi Schmidtovi od jeho priateľov.

Dve pohľadnice adresované na budúcu manželku Dr. Schmidta, Felíciu Frideczkú. Z Abbázie a tiež do kláštora Notre Dame v Bratislave jej píše matka.

Zaujímavá poštová zásielka z Celoštátnej výstavy poštových známok 1937 v Bratislave adresovaná dr. Ladislavovai Schmidtovi, podobne ako pohľadnica z olympiády, nasvedčujú tomu, že bol zanieteným a vzdelaným filatelistom.

Pohľadnice vravia často o mnohom. Aj tento príbeh je toho dokladom. Pomáhajú nám poznávať históriu. Nabáda nás tiež k tomu, že nazhromaždené pohľadnice v rodinnej pozostalosti, alebo po zberateľoch pohľadníc je potrebné uchovávať spolu, vtedy je ich výpovedná hodnota vyššia.

Viac informácií o zbieraní pohľadníc nájdete v odbornej sekcii Pohľadnice.

Kontakt na autora článku: Alexander Urminský