Poštová známka:
1900. výročie narodenia Marca Aurélia (121 – 180)
Poštová známka pripomínajúca 100. výročie narodenia Marca Aurélia (121 – 180).
Pôvodný výtvarný návrh(y):
Tematický popis a súvislosti:
Marcus Aurelius alebo Markus Aurélius, celým menom Marcus Aurelius Antoninus (* 26. apríl 121, Rím – † 17. marec 180, Vindobona – teraz Viedeň) bol rímsky cisár a filozof (prezývaný „filozof na tróne“), predstaviteľ mladšieho stoicizmu.
Marcus Annius Verus pochádzal z váženej rímskej rodiny. Jeho rodina pochádzala pôvodom z Hispánie a boli to potomkovia starých italických kolonistov, ktorí zbohatli na výrobe olivového oleja. Predkovia Marca boli aj vplyvné osobnosti politiky, ktoré siahali až do republiky. Marcus Aurelius bol aj potomkom Caesarovho rivala, triumvira Gnaea Pompeia. Marcus Aurelius bol obľúbencom cisára Hadriana, preto mu bolo povolené vstúpiť do senátu pred dovŕšením oficiálneho veku. Hadrianus si za nástupcu vybral Antonina Pia a jemu určil za nástupcu Marca. Antoninus Pius dal Marcovi Aureliovi za manželku svoju dcéru Faustinu (Mladšiu – jej matka bola Faustina Staršia) na znak toho, že pokladá Marca Aurelia za svojho nástupcu. Marcus si rozvážnu osobu Antonina Pia ctil a keď v roku 161 Antoninus zomrel, Marcus nastúpil na trón, spolu so spolucisárom Luciom Verom.
Bol posledným z tzv. adoptovaných cisárov. V rímskej historiografii (pohanskej i kresťanskej) je pokladaný za jedného z najlepších cisárov, ktorí vládli v Rímskej ríši. Spĺňal požiadavky, ktoré na dobrého panovníka kládol Platón vo svojom spise Politeia (Ústava) a Politikos. Voči senátu sa správal tak, že nedal žiadneho z jeho členov popraviť, snažil sa o umiernenú politiku.
Prakticky celé obdobie jeho vlády bolo vyplnené vojnami – najprv to bola vojna proti Partom na Východe (161 – 166), vzápätí to boli vojny s germánskymi, sarmatskými a inými kmeňmi. Počas jeho vlády došlo aj k prenasledovaniu kresťanov - (okolo roku 167 a okolo roku 177). Obe prenasledovania sa týkali viac-menej lokálnych problémov v Lugdunskej Gallii. Napriek tomu aj kresťanskí historici zaraďovali cisára Marca Aurelia medzi dobrých cisárov.
Na filozofické myslenie Marca Aurelia malo vplyv najmä čítanie Epikteta. Približne v poslednom desaťročí svojho života po grécky napísal 12 kníh filozofických meditácií Τὰ εἰς ἑαυτόν (Ta eis heauton – v slovenčine vyšlo ako Myšlienky k sebe, tradičný preklad je Hovory k sebe samému), časť vznikla na území dnešného Slovenska, niekde pri Hrone.
Vesmír je podľa Marca Aurelia veľkým štátom, v ktorom je najvyšším zákonom božská prozreteľnosť. Človek ako rozumná bytosť má pochopiť jej zámery a spolupracovať s ňou. Vo vesmíre sa nemôže diať z hľadiska celku nič zlého. Neustála zmena, vznik a zánik jednotlivých bytostí patrí k prirodzenému chodu vesmíru, takže len obmedzený ľudský pohľad môže považovať smrť za zlo. S nesmrteľnosťou duše a posmrtnými trestami jeho filozofia neráta. To všetko vystihuje jeden z jeho citátov: „Preži tento okamih života v súlade s prírodou a potom sa s ním rozlúč tak ľahko, ako keď odpadne dozretá slivka: oslavujúc prírodu, ktorá ju stvorila, s vďačnosťou k stromu, ktorý ju zrodil..."
Nadživotná bronzová socha rímskeho cisára Marca Aurélia je dnes jednou z mála antických sôch, čo prežili stredovek. Dnes je vyobrazená na talianskej 50 centovej minci. 3,5 metra vysoká socha bola vystavená v roku 176 nášho letopočtu v Ríme na mieste, ktoré dnes nie je známe. Vďaka podobnosti s kresťanským cisárom Konštantínom nebola zničená, tak ako ostatné jazdecké sochy z drahých kovov. Od 8. storočia bola jednou z mála verejne vystavovaných sôch a stála na námestí pred Lateránskym palácom. Odtiaľ bola v roku 1538 presťahovaná na Piazza del Campidoglio. V roku 1981, počas rekonštrukcie, umiestnili originálnu sochu do Kapitolského múzea a na námestie vystavili repliku. Výraz a postavenie cisára na koni dodnes rozpútava diskusie o ich význame. Legenda vraví, že socha bola pôvodne pokrytá zlatom a znovu sa stane zlatou, až keď príde súdny deň.
Použité zdroje:
© 90. výročie vysviacky prvých slovenských biskupov
© Jazdecká socha Marca Aurélia
Autor (zdroj) popisu: Wikipedia - slobodná encyklopédia